Český režisér a dramatik PETR ZELENKA prišiel pred pár dňami do Bratislavy predstaviť svoj film Karamazovovci, ktorý Česká filmová a televízna akadémia nominovala na tohtoročné Oscary. Na festivale v Karlových Varoch tento film Krištáľový glóbus nevyhral, získal len zvláštne uznanie a cenu tlače FIPRESCI. Zelenka ho však považuje za najemocionálnejší film, aký v Česku vznikol za uplynulých 40 rokov.
Ako ste došli na nápad umiestniť Karamazovovcov do továrne?
„Mám rád továrne. Filmov z tovární je stále menej, aj samotné továrne sa strácajú. Už tie obhliadky miest boli nádherné. Inšpiroval som sa však aj skutočným festivalom organizovaným v gdanských dokoch.“
Kde ste nakoniec nakrúcali?
„Predstierame, že je to krakovská Nova Huta, ale nakrúcali sme to nakoniec v Česku, v Poľsku sme nenašli vhodnú hutu. Zvolili sme zlievárne blízko Plzne, v Hrádku pri Rokycanoch.“
Na aký čas ste odstavili ich prevádzku?
„Nakoniec na dosť dlho. Vychádzali nám však veľmi v ústrety, chodili kvôli nám na nočné služby, robili len údržby. Aj valcovanie pre hluk presunuli do vzdialenejších hál.“
Bolo nakrúcanie v Poľsku pôvodne súčasťou koprodukčných dohôd?
„Áno, Poliaci prispeli štyridsiatimi percentami do rozpočtu, v štábe sme mali veľa Poliakov, z Poľska bolo aj pár hercov. Na pľaci sa hovorilo zvláštnou poľsko-českou zlátaninou.“
Hudobný plán Jana Kaczmareka bol fascinujúci. Bol aj tento skladateľ „pribalený“ do koprodukčného balíčka, alebo ste ho už poznali z nejakej spolupráce predtým?
„Poznala ho Agnieszka Hollandová, ktorá je našou poľskou koproducentkou. Je to skvelý skladateľ a skvelý človek.“
Vo filme zaznieva aj istá irónia nad niektorými umelými európskymi projektmi.
„Áno, je to satira na granty.“
Niektoré aspekty vášho filmu – priznaná divadelnosť či scudzovacie efekty – pripomínajú Dogville Larsa von Triera.
„Tým filmom som sa inšpiroval, ale v negatívnom zmysle. Pre mňa to bola ukážka sterilnej práce s priestorom. My sme naopak chceli, aby to naše prostredie bolo reálne.“
Niektoré kritiky hovoria o Karamazovovcoch ako o príliš intelektuálnom a málo emotívnom filme.
„Nikdy som nenakrútil taký emocionálny film. Je to najemocionálnejší film v českej histórii za posledných štyridsať rokov.“
Herecky idú všetci na hranicu možností, akoby mali v ďalšom momente už skolabovať. Ako zvládali nutné opakovanie vypätých scén pri nakrúcaní?
„Profesionálny herec to zvláda, dokonca sa v takom niečom cíti dobre.“
Starý Karamazov v podaní Ivana Trojana nebol vekovo takmer posunutý oproti svojim synom. Nechceli ste to nejako riešiť?
„Musel by som niekoho preobsadiť, a to som nechcel. Takto to hrajú v divadle. V roku 2001, keď som ich videl po prvý raz, vekovo zodpovedali skôr synovia a Ivan Trojan bol veľmi mladý. Dnes je Trojan v poriadku, jeho synovia sú o niečo starší, než by mali byť. Lenže táto hra nie je realistická, niektorí herci hrajú aj viac rolí. V divadle sa môžete s divákom dohodnúť na celkom iných pravidlách ako vo filme, divadelná konvencia je širšia.“
Je otcovražda podľa vás základným archetypálnym problémom?
„Asi súvisí s oidipovským komplexom, mňa však skôr zaujalo to, že otcovraždu Dostojevskij označil za najhorší zločin vôbec. Vražda dieťaťa je podľa mňa závažnejší čin, ale je zaujímavé sledovať, aký význam má postavenie otca pre ruskú spoločnosť. Aj cár či prezident sú vlastne len iným druhom otca. Jeho zavraždením odstrániť systém, na ktorom je ich spoločnosť založená. Dejiny, aj tie ruské, sú napriek tomu plné otcovrážd i synovrážd.“
Má zmysel snažiť sa zodpovedať neriešiteľné otázky, prečo je na svete toľko krutosti a zomierajú deti?
„Je dôležité si tieto otázky stále pripomínať.“
Česko má povesť ateistickej krajiny. Nenarazili ste aj na odmietavé reakcie?
„Nestretol som sa s pohoršením, len s nepochopením. Ľudia nevedia, o čom sa hovorí. Je jasné, že Boh nie je, o čom je však potom tento film? – pýtajú sa ma.“
Nemáte v Poľsku zase ten problém, že sa v jednej scéne pohrávajú s fotografiou ich milovaného pápeža Jána Pavla II.?
„Vôbec nie. Tá scéna je predsa práve o tom, ako nepľuvnúť na obraz pápeža. V Poľsku Karamazovovcov berú ako film o duchovných potrebách človeka.“
Medzi tézou, že Boh neexistuje, a teda žiadne pravidlá neplatia, a striktným dodržiavaním Božích prikázaní, existuje v reálnom živote oveľa viac. Vo vašom filme je táto otázka možno trochu zjednodušená na buď, alebo.
„Hlavnou otázkou je, akými pravidlami sa budeme riadiť, ak nie Božími. Komunisti navrhovali jedno riešenie, globálny kapitalizmus druhé. Treba však pochopiť, že sú to všetko len zástupné pravidlá. Tvrdíme, že egoizmus je proti prikázaniam, ale zároveň je to vlastnosť, na ktorej je kapitalizmus od počiatku založený, hoci v rozpore s chápaním kresťanskej morálky. Máme teraz súťažiť alebo byť pokorní?“
Nevzpierali sa trochu herci, že mali ešte aj vo filme riešiť také náročné otázky?
„Bolo pre nich nepríjemné najmä to, že cez divadelné prázdniny museli opakovať to, čo už v divadle hrajú šesť rokov. Nadšení neboli, ale sú herci a profesionáli.“
Ako sa vám páčila pôvodná divadelná verzia podľa dramatizácie Evalda Schorma, ktorú ste aj vy použili?
„Videl som ju len na slabom zázname. Páčil sa mi napríklad Ladislav Mrkvička, ktorý hral Smerďakova.“
Ako sa film páčil Jiřímu Bartoškovi, ktorý v dramatizácii v divadle Na zábradlí hral?
„S Evou Zaoralovou, umeleckou riaditeľkou festivalu Karlove Vary ho videli na predpremiérových projekciách a veľmi sa im to páčilo. Preto chceli aj na festival.“
Skúšku Karamazovovcov vo vašom filme sleduje údržbár, ktorému práve zomiera dcéra. Nie je jeho fascinácia divadlom v takejto situácii až amorálna?
„Konkrétny človek v publiku môže prežívať tragický moment, oveľa závažnejší ako ten, ktorý sa práve deje na scéne, napriek tomu dáva prednosť fikcii a umelému svetu. Práve v tom vidím však nádej, nie bezvýchodiskovosť. Náš údržbár zabije, ale až po tom, čo dopozerá hru. Avšak zastrelí sa pištoľou, ktorá je divadelnou rekvizitou, takže aj výklad záveru filmu môže by nejednoznačný.“
Budú také niečo chápať aj Američania?
„Diváci áno. Jeden z našich koproducentov je Američan, ktorý žije v Los Angeles. On sa díva na tento film normálnymi očami a jemu sa páčil. Neviem však, ako naň zareaguje oscarová porota.“
Nebolo rozhodnutie českej filmovej akadémie poslať do boja podobne experimentálny film vlastne dosť odvážne?
„Lepší film v Česku vlani nevznikol.“
Čo príde po Karamazovovcoch?
„Neviem. Zatiaľ si čítam knižky.“
A v akej fáze sa nachádza česká kinematografia?
„V pomerne dobrej, vzniká veľa filmov, sú aj pomerne kvalitatívne i žánrovo pestré. Máme teraz trochu viac peňazí, o pár rokov sa možno objaví aj historický film.“
Vnímajú vašu generáciu mladší filmári už tak trochu ako otcov na zabitie?
„Žiadna nová generácia neprišla, čo je pre nás výhodné, ale zároveň medzi tvorcami nie je to správne napätie.“
Recenzia/film
Túto hru treba dopozerať
Poľský robotník sa pozerá na príbeh o bratoch Karamazovovcoch a neverí, že je to iba herecká hra. Neverí správne. Film Petra Zelenku je neunesiteľne skutočný.
Voda, zem, oheň, vietor. To všetko je nič. Najväčším živlom bude, zdá sa, človek. Môžete pre neho vymyslieť akúkoľvek morálku. Kresťanskú, socialistickú, diabolskú, rodinnú. Nezmestíte ho do žiadnej. Niečo sa v ňom bude vzpierať, ktovie, možno aj po smrti.
Príbeh o bratoch Karamazovovcoch napísal Fiodor Michajlovič Dostojevskij. S novou silou ho sfilmoval český režisér Petr Zelenka. Sfilmoval, to ani nie je to najsprávnejšie slovo. Zorchestroval, to bude výstižnejšie.
Načo to divadlo
Karamazovovcov nevytiahol iba z knihy. Šiel si po nich aj do Dejvického divadla. Vzal si predstavenie aj s celým súborom, a pritiahol ho do továrne. Do chladnej a tmavej Novej Huty. Tam dostali miestni mladí umelci európsky grant. Nápad mali skvelý, chceli preniesť divadlo rovno do života.
Zelenkov film sa začína celkom veselo. Pražskí herci si síce trochu pošomrú, okomentujú komunistické šatne a nefunkčnú sprchu, ale o chvíľu sa už automaticky púšťajú do skúšky. Industriálny priestor pre nich nie je žiadnym obmedzením. Hru majú výbornú, razdva sú v nej. Filozoficko-teologické dialógy si intelektuálne užívajú a inscenovanie otcovraždy berú ako samozrejmú vec.
My by sme sa medzitým mohli pýtať, načo Zelenka toto celé divadielko okolo divadelného súboru v železiarskej hute potrebuje. Mohlo by nám napadnúť, že len potreboval nejako aktualizovať a spestriť klasiku. Ale na to nie je čas.
Najprv musíme žasnúť. Napríklad z toho, ako Zelenka uzavretý továrenský priestor ovládol. Medzi kusmi železa prechádza s ľahkosťou a všetky ich má také okukané, že sa aj sami robotníci môžu diviť, aký svet je v nich skrytý. A ten svet najprv karamazovovské postavy zvýrazní, potom sa s nimi doslova a živelne zapletie. Niektoré obrazy sú dokonca také intenzívne a znepokojivé, že sa náročné Dostojevského dialógy nedajú ani poriadne vnímať.
Pozor, nezahrávať sa
Môžeme si o sebe myslieť, že sme ideologicky vlažní, alebo že rozpory medzi rozumom a vierou máme dávno vyriešené. Alebo že rozorvalé dialógy o diablovi patria k romantike devätnásteho storočia. Potom však príde scéna, keď by mal otec Karamazov chytiť do rúk ikonu a znesvätiť ju opľutím. Jeho kolega však nenachádza tú správnu rekvizitu a do rúk mu improvizačne vloží obraz Jána Pavla II. A hneď príde otras.
Naozaj, Zelenka sa nepotreboval zaštítiť divadlom, Zelenka chcel z neho práveže vystúpiť. Takto ukázal, že prednášanie Dostojevského nie je len hranie, ale aj zahrávanie sa. Herci a režiséri sú zvyknutí na divadelné priestory. Snažia sa vyvolať dojem reality, ale keď sa do nej naozaj dostanú a nekontrolovateľne s ňou splynú, zrazu nevedia, čo majú robiť. Všetky dramatické cvičenia sú im zrazu nanič. Lebo ak je téma naozaj o človeku, nedá sa ovládnuť.
Toto je už peklo?
Aj sami robotníci sú ňou absolútne opantaní. Pozerajú sa na dejvickú skúšku a nechcú uveriť, že by to mohla byť len hra. Vedúci továrne sa raz od hercov dokonca hanblivo odvráti, keď sa pozerá na scénu milostného vzťahu.
A keď zase vidí karamazovovský hnev, normálne dostáva strach. V jeho rodine sa práve stala tragédia a mal by teda rýchlo utekať domov. Ale on intuitívne cíti, že hru musí dopozerať. Hoci ani sám nevie, či vďaka nej prechádza očistcom, alebo už peklom.
Filmu možno chýba malé dofúknutie na záver. Ešte by bolo zaujímavé vidieť, ako sa zo svojich úloh vyzlečú herci, keď sa predstavenie skončí. Režisér sa rozhodol inak, zostaneme v tom sami, len s Dostojevským. Lenže aj to je zaujímavé. Môžete mať doma rozčítanú akúkoľvek dobrú knihu, po tomto filme vás chvíľu nebude zaujímať. Aspoň v ten večer.
A niekoľko dní možno ani žiadny iný film. Pretože tento je skvelý. Moderný, svetový, intenzívny ako blesk.
Kristína Kúdelová
V Zelenkovom filme žiaria herci – (zľava) Radek Holub, Igor Chmela, Ivan Trojan, Martin Myšička a David Novotný. Na snímke chýba Roman Luknár v úlohe divadelného režiséra. FOTO – CINEMART |
