Túto hru treba dopozerať
Voda, zem, oheň, vietor. To všetko je nič. Najväčším živlom bude, zdá sa, človek. Môžete pre neho vymyslieť akúkoľvek morálku. Kresťanskú, socialistickú, diabolskú, rodinnú. Nezmestíte ho do žiadnej. Niečo sa v ňom bude vzpierať, ktovie, možno aj po smrti.
Príbeh o bratoch Karamazovovcoch napísal Fiodor Michajlovič Dostojevskij. S novou silou ho sfilmoval český režisér Petr Zelenka. Sfilmoval, to ani nie je to najsprávnejšie slovo. Zorchestroval, to bude výstižnejšie.
Načo to divadlo
Karamazovovcov nevytiahol iba z knihy. Šiel si po nich aj do Dejvického divadla. Vzal si predstavenie aj s celým súborom, a pritiahol ho do továrne. Do chladnej a tmavej Novej Huty. Tam dostali miestni mladí umelci európsky grant. Nápad mali skvelý, chceli preniesť divadlo rovno do života.
Zelenkov film sa začína celkom veselo. Pražskí herci si síce trochu pošomrú, okomentujú komunistické šatne a nefunkčnú sprchu, ale o chvíľu sa už automaticky púšťajú do skúšky. Industriálny priestor pre nich nie je žiadnym obmedzením. Hru majú výbornú, razdva sú v nej. Filozoficko-teologické dialógy si intelektuálne užívajú a inscenovanie otcovraždy berú ako samozrejmú vec.
My by sme sa medzitým mohli pýtať, načo Zelenka toto celé divadielko okolo divadelného súboru v železiarskej hute potrebuje. Mohlo by nám napadnúť, že len potreboval nejako aktualizovať a spestriť klasiku. Ale na to nie je čas.
Najprv musíme žasnúť. Napríklad z toho, ako Zelenka uzavretý továrenský priestor ovládol. Medzi kusmi železa prechádza s ľahkosťou a všetky ich má také okukané, že sa aj sami robotníci môžu diviť, aký svet je v nich skrytý. A ten svet najprv karamazovovské postavy zvýrazní, potom sa s nimi doslova a živelne zapletie. Niektoré obrazy sú dokonca také intenzívne a znepokojivé, že sa náročné Dostojevského dialógy nedajú ani poriadne vnímať.
Pozor, nezahrávať sa
Môžeme si o sebe myslieť, že sme ideologicky vlažní, alebo že rozpory medzi rozumom a vierou máme dávno vyriešené. Alebo že rozorvalé dialógy o diablovi patria k romantike devätnásteho storočia. Potom však príde scéna, keď by mal otec Karamazov chytiť do rúk ikonu a znesvätiť ju opľutím. Jeho kolega však nenachádza tú správnu rekvizitu a do rúk mu improvizačne vloží obraz Jána Pavla II. A hneď príde otras.
Naozaj, Zelenka sa nepotreboval zaštítiť divadlom, Zelenka chcel z neho práveže vystúpiť. Takto ukázal, že prednášanie Dostojevského nie je len hranie, ale aj zahrávanie sa. Herci a režiséri sú zvyknutí na divadelné priestory. Snažia sa vyvolať dojem reality, ale keď sa do nej naozaj dostanú a nekontrolovateľne s ňou splynú, zrazu nevedia, čo majú robiť. Všetky dramatické cvičenia sú im zrazu nanič. Lebo ak je téma naozaj o človeku, nedá sa ovládnuť.
Toto je už peklo?
Aj sami robotníci sú ňou absolútne opantaní. Pozerajú sa na dejvickú skúšku a nechcú uveriť, že by to mohla byť len hra. Vedúci továrne sa raz od hercov dokonca hanblivo odvráti, keď sa pozerá na scénu milostného vzťahu.
A keď zase vidí karamazovovský hnev, normálne dostáva strach. V jeho rodine sa práve stala tragédia a mal by teda rýchlo utekať domov. Ale on intuitívne cíti, že hru musí dopozerať. Hoci ani sám nevie, či vďaka nej prechádza očistcom, alebo už peklom.
Filmu možno chýba malé dofúknutie na záver. Ešte by bolo zaujímavé vidieť, ako sa zo svojich úloh vyzlečú herci, keď sa predstavenie skončí. Režisér sa rozhodol inak, zostaneme v tom sami, len s Dostojevským. Lenže aj to je zaujímavé. Môžete mať doma rozčítanú akúkoľvek dobrú knihu, po tomto filme vás chvíľu nebude zaujímať. Aspoň v ten večer.
A niekoľko dní možno ani žiadny iný film. Pretože tento je skvelý. Moderný, svetový, intenzívny ako blesk.
