Otec národa, miláčik národa, učiteľ národa, zradca národa. A potom ešte familiárne tatíček. Máme v tom jasno? Česi vraj áno, i keď si možno každý z nich dosadí k tým prívlastkom iné meno.
Dlho sme si mysleli, že stopy po diele českého velikána Járu Cimrmana sa končia pred prvou svetovou vojnou. Jeho nová hra je však dôkazom, že vo výskumoch nastal posun.
Zhodou vzácnych náhod objavený „dramatický kšaft“ zvaný České nebe hovorí o tom, ako po vypuknutí prvej svetovej vojny zasadá v nebi hviezdna česká komisia a priberá nových členov. Diskutuje sa o mnohých viac či menej roduverných velikánoch a o ich právoplatnom prechode z očistca do raja. Mravné, vlastenecké či inteligenčné hranice výberu strážia prví nespochybniteľní členovia komisie - praotec Čech, Svätý Václav, Komenský a Jan Hus.
Spočítané po Masaryka
Rozpútava sa hrdý boj. Každá z oživených ikon histórie českého národa má svoj charakter jasný a hlboko zakorenený v osobne odžitej historickej etape. Bizarné stretnutie na jednom bitevnom poli, teda, v tej jednej posteli, kde sa raz všetci zídeme, ponúka nové možnosti dohôd. A prináša dojímavý obraz o tom, ako to v nebi (ak sa tam raz dostaneme) bude vyzerať. Ako si tam za stolom môžeme podiskutovať s tými, s ktorými sa dá. Lebo, samozrejme, tí, s ktorými sa diskutovať nedá, budú sedieť niekde inde.
V poslednej hre Zdeňka Svěráka a Ladislava Smoljaka to majú českí velikáni spočítané až po Masaryka. Teda presne potiaľ, odkiaľ to s našou národnou hrdosťou, aspoň zatiaľ, musíme brať spolu vážnejšie.
Česká autorská dvojica navyše tvrdí, že drámu Járu Cimrmana by rokom 1918 chcela zavŕšiť. Či sa zrodí ozajstný pokračovateľ v bádaní po jeho stopách, asi nebeská komisia nezariadi.
Figúrky a ich zberatelia
Hra (bez úvodného seminára) má dokopy asi hodinku. To, čo sa medzi kulisami obláčkov deje, možno zhrnúť veľmi stručne: protagonisti vo vierohodných kostýmoch sedia, prechádzajú sa, prípadne si inak preťahujú kosti, diskutujúc v mieri a pohode o tom, kto je vyvolený.
Napriek tomu ide o skvostné dielko. Svěrák so Smoljakom totiž opäť odovzdali kus dobrého srdca a poctivosti k sebe samým s elegantným vtipom. Hoci sa pohrávajú s témou národnej hrdosti a identity, v ich myslení niet ani stopy po agresívnom presadzovaní sa, ani pochybnosti o zmysle vtipu.
Nacionalizmus nevnímajú ako problém, nepotrebujú sa s ním vyrovnávať. Postavy, ktoré si vybrali, majú úprimne radi. Sú to figúrky, ktoré sa podobajú samy na seba, hoci v duchu cimrmanovskej mystifikácie by mohli vyzerať aj úplne inak. Za každou sa skrýva osobný príbeh, ktorý ovplyvnil dejiny.
Svěrák so Smoljakom sú nielen ich nadšenými zberateľmi, ale aj rozumnými užívateľmi svojho pokladu. Zo svojich hrdinov si robia žarty, ale ani na chvíľu ich nespochybňujú. Môžeme byť radi, že nám to predvádzajú aj verejne. Pritom nezaprú ani to, že sú pôvodom učitelia, a už vôbec sa nezdráhajú priznať, že všetci ich dlhoroční kolegovia sú amatéri.
O čo vrúcnejší potom musí byť vzťah ku Komenskému, ktorého v hre obaja alternujú. Mať takých učiteľov v škole, nechodíme poza ňu.
Hrať sa s dejinami nie je povinné a už vôbec nie vypočítateľné. Len tak sa dá robiť umenie na túto tému slobodne a bez tlaku. A potom môžeme hovoriť o vtipe, nadhľade a elegancii.
Odstup a vedomie
Myšlienka na divadlo, ktoré nás baví, patrí aj pokusom o rekonštrukciu histórie v slovenskom divadle. K tomu, aby sme si z našich potenciálnych velikánov mohli uťahovať, treba mať potrebný odstup a historické vedomie. Snaha sa cení, ale na Slovensku to stále nie je ono.
Inšpiratívnym nakopnutím v tomto smere však určite boli Posledný let (o Štefánikovi) či John King (o Jankovi Kráľovi) z produkcie Združenia pre súčasnú operu. Neskôr sa prihlásili viditeľnejšie diela - Tiso, Husák, Štúrovci. Ale nechajme vyratúvanie a porovnávanie. Všetko je vo vajci. Aj o tom je České nebe.
;)
