uhý zasa dookola nerozoberal schopnosti svojej manželky správne uvariť pľúcka na smotane. Ani to by však ešte nezobralo skáčucim občanom šancu, lenže inak obetaví hasiči vždy v najnevhodnejšej chvíli začali vášnivo gestikulovať a na okamih pustili záchrannú plachtu na zem.
To je stručný obsah čiernohumorného dialógu Požiar od Tomáša Janovica, ktorý sa ním prezentoval v roku 1966 v dvanástom čísle mesačníka Host do domu. Listovanie v zažltnutých stránkach tohto vtedy veľmi prestížneho českého literárneho periodika odkrýva aj ďalšie slovenské mená.
V spoločnosti špičkových českých a zahraničných autorov nachádzame aj Miroslava Válka („Si svetlom svetla, / keď sa usmeješ... / Som šťastná, / klameš / a potom tajne plačeš do podušky / a ráno márne skúšaš nový úsmev / a potieraš si čelo zmizíkom.“) či Jána Stacha („Len trocha prihlasno za noci vrastá voda do trávy. To nič, / to nič, to kdesi pália smutnú býčiu krv.“).
Pozornosti Hosta do domu neunikla ani nová próza Vincenta Šikulu S Rozárkou, o ktorej sa okrem iného dočítame, že aj Šikula sa dotkol - ovšem trochu bokom - kardinálneho problému najmladšej slovenskej prózy (Sloboda, Johanides, Vilikovský i Kužel), totiž „obratníkového“ bodu života, keď sa skutočnosť doterajšej existencie dostáva do rozporu s možnosťou v nej pokračovať.
Na popularitu časopisu, ktorý tvoril Jan Skácel s tímom osobností ako Milan Uhde, Jan Trefulka, Jan Zábrana a mnohí ďalší, mala vplyv aj jeho atraktívna štruktúra.
Úvod patril filozofickej či literárnovednej úvahe, v tomto prípade štúdii nemeckého sociológa Maxa Webera z roku 1919 Politika jako povolání, končiacej sa vetou: „Jenom ten, kdo si je jist, že se nedá zlomit tím, když svět nazírán z jeho stanoviska bude příliš hloupý nebo nízký pro to, co on mu chce dát, ten, kdo si umí říci proti všem ’a přece’ - jenom ten je povolán k politice.“
Okrem pôvodnej i prekladovej tvorby formovali pestrý obsah fiktívne rozhovory s mŕtvymi autormi, komentované úryvky starších textov, glosy, recenzie, ukážky zo zahraničných časopisov, viacero netradičných malých rubrík či záverečný Skácelov fejtón. Zo Slovákov, okrem už spomenutých, sa tu objavovali aj Mojík, Tatarka, Špitzer, Vadkertiová a ďalší.
Krásny život Hosta do domu, rovnako ako ďalších časopisov významne podporujúcich kultúrne a spoločenské zmeny 60. rokov, sa skončil nástupom normalizácie. Tá čoskoro „zrušila“ aj platnosť vedeckého zistenia protagonistu Edmunda z ďalšieho humoristického Janovicovho textu v tomto čísle, že sloboda slova nie je problém lexikálny, ale predovšetkým hygienicko-epidemiologický.
