Len toť nedávno otvárali nezávislé kultúrne združenia a organizácie šampanské a pripíjali si, že to konečne niekto z nich dokázal. Že existuje mesto, kde sa podarilo presvedčiť a nájsť otvorených ľudí s pochopením pre neziskovú menšinovú kultúru, že predsa len jesto takého úradníka, či nebodaj celej skupiny držiteľov mestskej moci, ktorí sú dostatočne otvorení, obrodení a napriek nízkym ziskom ochotní podporiť aj niečo iné ako poznajú. Táto prvá lastovička priletela z Košíc spolu so zvesťou o víťaznom kandidátovi na Európske hlavné mesto kultúry pre rok 2013 (EHMK 2013).
I bolo že to radosti na poli kultúrnom nemainstreamovom. I tešili sa v Bystrici, Žiline, ba i v Bratislave. Účasť jedného zo spolubojovníkov pri tvorbe projektu od samého začiatku a ilúzia partnerstva s mestom vlievala ostatným nádej do žíl. Krv kolovala, srdce bilo, nádej rástla... Presne mesiac.
Mesto Košice prezentovalo svoju víziu na rok 2013 cez projekt Interface - pri jeho tvorbe malo ísť o otvorený model, do ktorého mohol vstúpiť ktokoľvek s tvorivými nápadmi, víziami a odvahou ich realizovať. Urobilo tak i občianske združenie Bona Fide, prevádzkovateľ kultúrneho centra IC Train, ktoré sa neskôr presťahovalo a pretransformovalo na Kasárne Kulturpark. Za korunový nájom získali do užívania priestor Kasárni v Košiciach a do projektu EHMK vstúpili so svojou víziou využitia týchto veľkých a polohovo pomerne lukratívnych priestorov. Teraz odchádzajú. Mestu sa zdá, že ich model, sa neukázal ako "dostatočne otvorený". Napriek tomu, že bol ťažiskom víťazného projektu.
Košice sú na ceste stať sa dôležitým kultúrnym centrom. To však so sebou neprináša len umelecké prezentácie, ale aj spôsob prejavu a vystupovania - nielen smerom von, ale aj smerom dnu: v sebe a medzi sebou. Pri finančných injekciách, ktoré sa nad mestom momentálne vznášajú, je pocit kultúrnosti pomerne silný. Rovnako ako tlaky a záujmy okolostojacich. Zdá sa, že v pude sebazáchovy sa začínajú uzatvárať interné komunikačné kanály. Ťažko povedať, či je to znak sebaobrany alebo prílišného sebavedomia. Alebo je to len bežná slovenská prax a všetko sa vracia do koľají, ktoré sú spoľahlivé a známe. Slovenské nezávislé umenie si zrejme tú lastovičku zo zúfalstva vysnívalo.
