V piatok odštartoval 34. ročník Bratislavských jazzových dní. Liberálna dramaturgia zasa popudila konzervatívcov, ktorí sami majú problém s tým, definovať, čo vlastne ten džez je, pretože definície sa menia. Ak ste sa rozprávali s priateľmi, určite mali na jednotlivé vystúpenia rôznorodé názory, dokonca až v rozsahu hrozné-fantastické a tak to má byť, lebo pravé umenie má provokovať. Prvé dva dni boli každopádne pestré a tuším si užil každý.
Prvý večer bol endorfínovo elektrický. Odštartovala ho skupina Bukake, ktorú tvoria traja skvelí hudobníci – basgitarista Martin Gašpar, klávesista Juraj Tatár a bubeník Marcel Buntaj. Hrajú spolu v rôznych kapelách, u Lipu aj Cmoríka. Nie sú to typickí nájomní legionári, lebo hudba ich baví a dokázali to svojou virtuóznou jazdou. Žiadne hranie sa na introvertných intelektuálov. Džezrok, chlapi!
Potom prišli šestnásti Maďari Free Style Chamber Orchestra. Frístajlu tam veľa nebolo, pretože kompozície klávesistu Jánosa Nagya sú precízne naaranžované. Siahodlhé virtuózne témy by boli nočnou morou hudobníka, ktorý sa s notami až tak nekamaráti, ale v kapele sú všetko študovaní muzikanti a ide im to náramne. V nástrojovom parku je všeličo, husle udávajú sound, jazzrocková rytmika groove, elektrická gitara fusion a všelijaké nezvyklé nástroje zasa zaujímavé farby. Samozrejme, folklór bol výraznou súčasťou hry.
Obrazoborci a velikáni
Americkí obrazoborci The Bad Plus so speváčkou Wendy Lewis si zobrali na paškál klasikov rocku a popu (Nirvana, Bee Gees, U2 a ďalších) a zapojili do toho brutálnu atonalitu, a znelo to tak úchylne, že človek ich vystúpenie musel buď milovať, alebo nenávidieť. Autor týchto riadkov ho miloval.
S.M.V. je kapela troch velikánov basgitary, Stanleyho Clarkea, Marcusa Millera Victora Wootena. Na vystúpení ich sprevádzali bubeník a klávesista. Akože to bolo inštrumentalisticky famózne, je jasné. Trochu exhibícia (čo dosť poslucháčov popudilo) aj veľká muzika (čo dosť poslucháčov znudilo). Pripomenulo nám to, že Stanley Clarke je jeden z najlepších kontrabasistov na svete, a že Marcus Miller hrá veľmi dobre aj na basklarinete. Album je asi lepší, ale toto bola zasa show.
BJD sa možno poslednýkrát konali v PKO. Problémom Bratislavy je, že nie je vhodnejší priestor na džez (ťažko si festival predstaviť v Inchebe alebo v NTC), ale zároveň si publiku bolestne uvedomovalo limity priestoru. Mohol by byť nafukovací o pár desiatok miest, alebo aspoň klimatizovaný. Ešteže na B pódiu bola projekcia z hlavnej sály.
Svetový Tariška a taliansky jazzrock
Sobotňajší večer začal vystúpením altsaxofonistu Rada Tarišku s americkým trubkárom Ryanom Carniauxom, verným tenorsaxofónovým súputníkom Ondřejom Štveráčkom, klaviristom Ondrejom Krajňákom, kontrabasistom Tomášom Barošom a bubeníkom Mariánom Ševčíkom. Zahrali famózne a veľmi moderne. Tariška sa posunul do absolútne súčasného džezu s polyrytmickými hrami a vzrušujúcim frázovaním. Veľkí hráči, veľká muzika.
To sa už celkom nedá povedať o sete talianskej skupiny gitaristu Gianfranca Continenzu. Jazzrock by mohol byť stále vzrušujúci, ale táto talianska špecialita už nebola úplne al dente, inak povedané, hudba bola trochu prevarená, všetko sme už veľakrát počuli a tuším aj lepšie, aj keď gitarista a klávesista hrali zdatne.
Komorný záver
Speváčka a klaviristka Karrin Allyson a jej kapela dokázali z minimalistických prostriedkov vyčariť kryštalickú krásu a dali nám dala lekciu súhry bez stopy ega. Brazílske skladby z nového albumu spievala Kariin nádherne a štýlovo, čo nie je samozrejmé ani u veľkých spevákov.
No a ďalšie takmer akustické vystúpenie zahrala skupina Swing Out Sisters. Britský Nu soul. Žiadna veda, ale solídni hudobníci, dobrá speváčka, skvelá vokalistka a pekné pesničky. Málo? Veľa? Možno by sa vzhľadom na festivalovú únavu hodilo silnejšie dráždidlo, ale inak príjemná klubová hudba.
A do tretice všetkého klubového – na B pódiu „bavili“ Rakušáci Stefan Wagner Group, ktorí by sa hodili do malého klubu k nápojom a príjemnej spoločnosti.
Autor: Marián Jaslovský, FOTO SME - Vladimír Šimíček
