JIHLAVA. V susednom Česku je v poslednom čase festivalov akosi veľa. Už za ich atmosférou nemusíte cestovať, ona si vás už v niektorej tej „vesničke“ nájde bez problémov sama.
Tvorivý tím jihlavského festivalu stavil na rozširovanie hraníc a pohľadov na dokumentárny film. Pritom zostával v opozícii k tomu, čo ponúka bežné kino, televízia a iné festivaly.
Fascinácie
Tento rok pribudla v programe sekcia experimentálna Fascinace. Okrem experimentov tak v jeden deň na festivale pokojne stretnete nečakane vtipné dokumenty z archívu Československého armádneho filmu, sociálne sondy do duše (ne)obyčajných ľudí, či takmer pornografický pohľad na život japonských prostitútok.
Fascinujúce je vidieť retrospektívy svetových tvorcov a stretnúť ich na festivale osobne. Tento rok to bol napríklad Američan Frederick Wiseman.
Subjektívny pozorovateľ
Sedemdesiatnik Frederick Wiseman patrí presne medzi tých režisérov, čo sa tvária, že nakrútiť dobrý dokument je tá najprirodzenejšia vec na svete. Hoci sa o nich píšu kapitoly v dejinách filmu a študenti sa o nich bifľujú štátnicové otázky.
Úžasné je, že pri Wisemanových filmoch si myslíte to isté. Naozaj však stačí iba zobrať do rúk kameru a nakrúcať?
Od roku 1963 nakrútil Wiseman takmer štyridsať dokumentárnych filmov, ktoré spája snaha zmapovať spôsob fungovania amerických inštitúcií a takzvanej demokratickej spoločnosti. Vďaka Wisemanovým filmom tak dnes máme možnosť pozrieť sa tam, kam by sme sa inak určite nedostali – na schôdzku mladučkej matky-študentky s riaditeľom školy, do zákulisia oblastnej nemocnice, do liečebne pre duševne chorých, medzi mestských policajtov, amerických vojakov alebo baletných umelcov.
Wiseman nakrúca všetko tak, ako sa to deje, situácie vopred nemanipuluje, na pľac podľa jeho vlastných slov nikdy neprichádza s napísaným scenárom a nad kompozíciou záberov nepremýšľa ideologicky.
Stovky hodín nakrúteného materiálu dostávajú tvar a menia sa na konkrétne témy až v strižni. Tam Wiseman skladá film nanovo, aby divákovi udalosť a jej interpretáciu ponúkol v zrozumiteľnej podobe. A tak, akoby ju zažil sám.
Režisér s udalosťami nemanipuluje, no zároveň bez výhrad priznáva, že každý záber a strih je subjektívnym pohľadom. Také poznanie pôsobí na diváka oslobodzujúco. Cíti sa totiž aspoň na chvíľku ako sám režisér. Je priamo v situácii, no so zdravým odstupom hľadáčika.
Šťastie džentlmena
Dokonalosť Wisemanových filmov spočíva však ešte v niečom inom. Obyčajné pozorovanie má totiž hlbší základ.
Je to skutočný záujem o vec a situáciu so všetkým, čo prináša. Mnohí hľadajú v jeho filmoch kritiku inštitúcií, no nájdu v nich len (občas šokujúce) fakty.
Zaujímavé je, že otvorenosť filmovej mysle a akýsi džentlmenský nadhľad zaručujú režisérovi i to, čomu sa hovorí „dokumentaristické šťastie“.
A tak sa vo filme o masovom výcviku amerických vojakov pred odchodom do Vietnamu akoby náhodou stretávame s osobnými príbehmi mladých vojakov nezapadajúcich do predstáv vojenského systému. Alebo odhaľujeme poeticky zvrhlú krásu ľudského tela a pohybu počas bojových scén.
Wisemanov ironický odstup vystihuje i jeho odpoveď na otázku, čo by očakával od filmu o Bielom dome, ktorý by rád nakrútil: „Očakával by som, že na nakrúcanie nedostanem povolenie.“
Autor: Barbora Šedivá (Autorka je kulturologička a noiserka)
