MAGDALÉNA KOŽENÁ patrí medzi najuznávanejšie svetové speváčky. Po koncerte v Košiciach svoj nový album piesní inšpirovaných folklórom predstaví v nedeľu aj v Bratislave.
Po rokoch sa vraciate na Slovensko, kde ste študovali spev. Prečo ste si vlastne vybrali Bratislavu?
„Vysoká škola múzických umení bola považovaná za najlepšiu školu s najlepšími profesormi. Keď som sa tam hlásila, záujem o štúdium spevu bol trikrát vyšší ako v Brne alebo v Prahe. Hoci moje štúdium nebolo celkom bez problémov, spomínam na toto obdobie veľmi rada. Nie všetkým v škole sa páčilo, že som už vtedy veľa koncertovala so súborom starej hudby. Moja profesorka Eva Blahová ma však podporila, za čo som jej veľmi vďačná. Okrem mohých vecí, ktoré som sa od nej naučila, mi poskytla aj voľnosť, ktorá bola pre mňa veľmi dôležitá. Je dobré, aby človek zbieral počas školy praktické skúsenosti. Napriek hektickosti som mala pocit, že niekam smerujem a získala som sebavedomie, že to, čo som si vybrala, budem vedieť robiť.“
Obľúbili ste si aj nejakého nášho skladateľa?
„Veľmi rada som spievala piesne Mikuláša Schneidera-Trnavského. Pre môj hlas ale nie je veľa literatúry od slovenských autorov, ktorí vyžadujú skôr dramatickejšie hlasy.“
Krátko po skončení školy ste podpísali dôležitý kontrakt s renomovanou firmou Deutsche Grammophon, čo sa nepodarí každému. Neskôr ste však začali tvrdiť, že niektoré veci by ste dnes robili inak. V čom bol problém?
„Podpísanie kontraktu bolo pre mňa niečím neuveriteľným. Keď sa ale obzriem späť, nevyhovoval mi vždy celkom spôsob propagácie mojej osoby. Súvisí to so súčasným postavením vážnej hudby a nahrávacieho priemyslu, ktorý sa ocitol v kríze. Bola zrejmá snaha nalákať ľudí na niečo, čo vlastne nebolo podstatou veci – na atraktívny obal CD, na publicitu v časopisoch, ktorá sa ale netýkala spevu. Na imidž. Hovorili mi, že si musím vymyslieť niečo ako že napríklad chodím na motorke, niečo čo bude ľudí zaujímať. Myšlienka, že by to pritiahlo nové publikum mi pripadá skôr smiešna. Myslím si, že v umení to takto nefunguje.“
Je chybou, keď svet klasickej hudby preberá marketingové postupy šoubiznisu?
„Táto hudba nebude nikdy pre masy. To, že urobím projekt s populárnym spevákom alebo sa objavím v spoločenských časopisoch mi neprinesie publikum, ktoré by zaujímal piesňový recitál s dielami Erwina Schulhoffa. Je to nafúknutá bublina, cez ktorú sa dostávate do úplne iného sveta. Očakávajú sa od vás slávne árie a koncerty na štadiónoch. Akoby ste sa stávali spevákom iného žánru. Keď som ako 25-ročná debutovala v Paríži, bolo to spojené s veľkou propagáciou. Firma dala všade obrovské plagáty. Ľudia si určite hovorili, čo je zač táto mladá blondínka, fotky ako Barbie – tá predsa nemôže spievať dobre. Myslím, že vtedy boli kritickejšie ohlasy na môj výkon spôsobené aj tým, že kritici prišli na koncert už mierne podráždení touto propagáciou. Dnes by som to už nedovolila.“
Vy ste známa aj tým, že si kariéru strážite aj starostlivým výberom repertoáru. Prečo to iní nedokážu?
„Je veľa mladých spevákov, z ktorých sa firmy a manažéri snažia okamžite získať maximum. Skutočnému talentu to môže skôr poškodiť. Človek si musí dobre rozmyslieť, ktoré úlohy a kedy prijme. V tomto som bola vždy nekompromisná, lebo som vedela, že si nemôžem dovoliť chybu, ktorej následkom by bol zničený hlas. Človeka samozrejme sláva priťahuje a odhadnúť hranice niekedy skutočne nie je ľahké.“
Na svetové pódiá ste sa dostali s renomovanými interpretmi takzvanej starej hudby, čo nie je pre spevákov práve typický rozbeh kariéry. Ako to vzniklo?
„Keď som ako 16-ročná začínala s barokovou hudbou bolo u nás všetko dvadsať rokov pozadu. Žili sme v komunizme a na to, čo objavil Nikolaus Harnoncourt a jeho generácia sme prichádzali sami štúdiom prameňov, čítaním kníh a cez nahrávky. Podľa mňa to malo aj pozitívne stránky, pretože aby sa človek niečo dozvedel musel vyvinúť určité úsilie. Po otvorení hraníc som sa zoznámila s ľuďmi, ktorí sa historicky poučenou interpretáciou zaoberali už roky a bolo to pre mňa veľmi uvoľňujúca skúsenosť. Zistila som, že všetky poznatky predstavujú len určité vodítko a vždy ostáva dostatok priestoru pre vlastnú imagináciu. Že nemusím spievať len bez vibrata alebo, že túto ozdobu nemusím použiť striktne tak či onak. Všetko bolo odrazu veľmi prirodzené.“
V čom bola špecifická spolupráca s dirigentmi ako Harnoncourt, Marc Minkowski alebo Simon Rattle?
„Každý z týchto velikánov je úplne iný. Títo umelci študovali niektoré diela celý život a na základe konkrétnych historických faktov majú o nich veľmi jasnú predstavu. Napriek tomu sa ich výsledky dokážu od seba diametrálne líšiť. Zdá sa, akoby mal každý kus svojej pravdy. Rada skúšam nové veci, takže ma to skôr teší ako ruší. Napríklad Harnoncourt je veľmi striktný, čo sa týka temp. Má ich často úplne iné ako ostatní, za čo býva niekedy kritizovaný. On má však takú charizmu a vieru v svoju pravdu, že keď človek spieva pod jeho taktovkou urobí všetko preto, aby to bolo ako on chce. V tom je sila osobnosti dirigenta a rozdiel medzi priemerným dirigentom a géniom. Že človek, ktorý mal pôvodne inú predstavu sa v hudbe aj napriek tomu zrazu cíti dobre, prirodzene a má z nej radosť.“
Spolupracovali ste na veľkých operných a oratoriálnych dielach. Ako prebieha práca na takýchto náročných projektoch?
„Väčšina nahrávacích firiem dnes musí svoje plány redukovať. Všetko sa deje veľmi rýchlo a aj veľa z týchto veľkých projektov sa robí live. Nahrávky sa zostrihajú z koncertov, pretože na viac nie sú peniaze. Na jednej strane je to škoda, ale súčasne je tiež pravda, že z mnohých vecí už existujú také výnimočné nahrávky, ktoré svojim spôsobom len ťažko prekonať. To tiež ovplyvňuje dopyt. Ondedlho ľudia budú možno získavať hudbu len z internetu a po CD sa bude chodiť do antikvariátov.“
Piesňový recitál Songs my mother taught me je na stránke Deutsche Grammophon charakterizovaný ako vaše najosobnejšie CD. Máte naozaj najradšej práve piesne inšpirované folklórom od Dvořáka, Janáčka a Martinů?
„Songs my mother taught me je anglickým prekladom názvu Dvořákovej piesne Když mě stará matka. Podľa mňa asociuje atmosféru domova, ktorá je pre mňa s týmto diskom spojená. Južná Morava je známa svojim folklórom, preto ma ľudová hudba sprevádzala od detstva a mnohé z piesní na disku skutočne poznám z domu. Nepochádzam síce z hudobníckej rodiny, no vždy sme veľa spievali. Každá z týchto piesní pre mňa znamená nejakú, často mimohudobnú spomienku. Hudobné zázemie, ktoré som doma získala, považujem za veľmi dôležité.“
Ako vznikala táto nahrávka?
„Z piesňového repertoáru, ktorý mi je blízky, by som dokázala natočiť päť alebo desať diskov, vďaka čomu práca postupovala veľmi rýchlo. Mojim pôvodným zámerom bolo urobiť prierez históriou českej piesne, na CD sa mali objaviť i starí českí majstri Adam Václav Michna, Leopold Koželuh alebo Jan Václav Hugo Voříšek. Nakoniec som sa však musela približne dvadsiatich minút hudby vzdať, preto som sa rozhodla dať dramaturgii CD jednotný, ’folklórnejší’ charakter.“
Bolo po albume Love Songs ťažké presvedčiť prestížne vydavateľstvo na ďalší album s českou hudbou?
„Musím priznať, že tento disk bol tak trochu za odmenu, rozhodne to však nebol žiadny boj s vydavateľstvom. Piesňový repertoár má svoje publikum. Tiež si myslím, že si ľudia odo mňa skôr kúpia disk s českou hudbou ako napríklad Schuberta. Keďže spievam v rodnom jazyku očakávajú samozrejme najvyššiu kvalitu. Považujú to za niečo autentické, niečo čo od nemeckého speváka nedostanú. Predať piesňový recitál je vždy veľmi zložité, s týmto repertoárom to bolo o niečo jednoduchšie.“
Je teda istou povinnosťou speváka venovať sa najmä hudbe domácich autorov?
„Určite existuje tradícia, ktorej je človek chtiac či nechtiac súčasťou. Nemám ale rada, ak si ktokoľvek hudbu privlastňuje. Ja napríklad rada spievam Debussyho. Francúzi môžu mať výhrady, že to nerobím podľa francúzskej tradície. Myslím si ale, že spevák inej národnosti môže v takýchto prípadoch priniesť niečo nové. Veľmi zložitým a špecifickým problémom je samozrejme ovládanie jazyka – prízvuky, rytmus, charakteristika vokálov. Do nuansí, ktoré robia prednes presvedčivým, sa človek dostáva ťažko.“
Folklór a klasická hudba sú pre mnohých ľudí dva rôzne svety. Nikdy ste s tým nemali problém?
„Je to samozrejme otázka vkusu. Iva Bittová napríklad hovorí, že jej operné hlasy s ľudovými piesňami nejdú dohromady. Od tohto repertoáru samozrejme nemožno očakávať, že to bude autentický folklór. Sú to aranžované skladby, respektíve umelé piesne. Hoci napríklad Leoš Janáček sa dostal k štylizácii ľudovej hudby skutočne veľmi blízko, napriek tomu je už po dvoch taktoch zrejmé, že je to Janáček. Vždy ide o adaptáciu, ale tým, že to robili skladatelia, ktorí mali k folklóru blízko ide v určitom zmysle o autentickú adaptáciu.“
Vaše vystúpenia v Košiciach a Bratislave sú súčasťou turné, ktoré vás zavedie až do Japonska. Nehrozí pri viacerých koncertoch s rovnakým repertoárom stereotyp?
„Nie som na tom našťastie ako muzikáloví speváci, ktorí musia to isté spievať denne. Keď robím turné s takýmto recitálom, počet koncertov sa pohybuje okolo osem. To zvládam a nepripadá mi to stereotypné. Strach z toho, že by som sa pri koncerte nudila rozhodne nemám. Náročné je cestovanie.“
Ako sa vám to darí zvládať s dvomi malými synmi?
„Vyžaduje to veľa organizácie a je to dosť zložité. Na druhej strane svet, v ktorom sa pohybujem je síce krásny, ale istým spôsobom vymyslený. Deti mi dávajú množstvo energie a človek si vďaka ním každý deň uvedomí skutočné hodnoty, z ktorých medzi najdôležitejšie patrí rodina. Mnoho mojich kolegýň hovorí, že nemôžu mať deti, pretože sa to popri koncertovaní nedá zvládnuť. Ja si nemyslím, že to je pravda. Navyše po zážitku, akým je materstvo sa človek stáva citovo bohatším a má ľuďom viac čo povedať.“
Autor je šéfredaktorom časopisu Hudobný život
Autor: Andrej Šuba (Autor je šéfredaktorom časopisu Hudobný život)
