Pútavý kaleidoskop nám ponúka kniha Juraja Šebu Zlaté šesťdesiate roky (Marenčin PT, Bratislava 2008), kde si autor spomína na toto zvláštne obdobie politického odmäku, ktorý poznačil všetky oblasti nášho života. Kniha nevznikala so zámerom napísať memoáre, predchádzali jej emailové poznámky, ktoré Šebo posielal priateľom. Až neskôr tieto amatérske záznamy dostali knižnú podobu, a tak máme v rukách publikáciu, ktorá sa v porovnaní s podobnými knihami spomienok na oné obdobie - a tých nie je nejako veľa - vyznačuje veľmi širokým informačným záberom.
Šebo sa narodil (1943) i vyrastal v Bratislave, jeho rozpomínanie sa teda týka výlučne nášho hlavného mesta, a keďže ho priťahovala najmä bigbítová hudba, zostali mu v pamäti muzikantské aktivity mladých ľudí, ktoré dosť podrobne rozoberá. Nezostal však len pri hudobných kluboch a markantných postavách týchto výnimočných a mládež priťahujúcich miestach, hoci túto oblasť vnímala a takisto ako rádio Luxembourg (Laxík) fascinovane počúvala nielen mladá generácia. Vládol všeobecný pocit uvoľnenia a hudba do neho zapadala.
Šebo však nepíše iba z pozície tínedžera a jeho sveta a rovnako sa netvári ako historik, publicista alebo spisovateľ, ktorý by pri komponovaní textu zachovával pravidlá určitého žánru. Do jeho zorného poľa sa dostalo všetko, s čím mal alebo aj nemal osobnú skúsenosť: obchody, krajčírstva, móda, obuvníctva, zmrzlinárne, reštaurácie, kaviarne, viechy, krčmy, ulice, námestia, štvrte, kúpaliská, typické bratislavské postavičky, pravidelné relácie rozhlasu a televízie, noviny, časopisy.
Je to, slovom, dosť podrobná mapa vtedajšej Bratislavy a jej života, ktorá v mnohých čitateľoch vyvolá patričnú asociáciu i možnú nostalgiu, lebo veľa z toho navždy zmizlo.
Šebove enumerácie sú niekedy bez približujúcich poznámok, no väčšinou sa usiluje opísať daný fakt podrobnejšie, pridať nejakú epizódku, postreh či historku. Sem-tam vsunie pikantériu (že napríklad generálnym riaditeľom Tuzexu bol syn prezidenta Novotného), v dlhších fejtónovo ladených pasážach ironizuje vtedajšiu obchodnú sieť, nedostatok tovarov, ktorý však vyvažoval dostatok politických hesiel (mnohé z nich cituje), vyvolávajúcich dnes len úsmev.
Do analýzy politických pomerov sa celkom správne nepúšťa, to už urobili kompetentnejší. Zavše mu ujde pubertiacka, kvázi vtipná poznámka, no väčšinou sa pozerá na veci s úsmevným odstupom.
Celú vtedajšiu atmosféru primerane evokuje množstvo fotografií, ale svalovec na obálke knihy, hoci je to kulturista, pôsobí priam odpudzujúco. Obálka kazí imidž knihy, ktorú si s chuťou prečíta každý Bratislavčan, no predovšetkým pamätník tých rokov, znamenajúcich v niečom skok, v niečom vývin a v niečom iba posun.
