Max Payne: ďalší znemožnený hrdina

Kreslené príbehy, komiksy a grafické novely sú hrou s publikom. Čitateľ/divák musí sám svojou predstavivosťou dopĺňať stručné, úsporne stvárnené obrázky. A popri tom aj dej, ktorý sa odohráva, nevidený medzi jednotlivými obrázkami.

Podobne je štylizovaná i videohra. Tá dáva navyše možnosť ovplyvňovať ba i vytvárať príbeh a jeho svet.

Film nie je ani komiks, ani hra. Platí v ňom opačný princíp: čím viac toho ukáže a zobrazí, čím menej nalieha na divákovu obrazotvornosť, tým viac ľudí ho dokáže prijať a tým viac peňazí prinesie investorom.

Pochmúrna nálada pasuje

Komerčný film teda akoby bol v priamom protiklade proti komiksom a hrám. Až je čudné, ako sa komiksy, hry a filmová komercia dokážu inšpirovať, ovplyvňovať i využívať. Dôvod je zrejmý: peniaze.

Tak ako kedysi komiksy, sú videohry búrlivo sa rozvíjajúci biznis. Dnes sa už neinšpirujú hry filmami, ale kinematografia hrami. V prípade snímky Max Payne ide o film inšpirovaný hrami inšpirovanými filmom.

K drsnému tragickému hrdinovi a hernej štylizácii sa skvele hodí film noir so silnou náladou, pochmúrnosťou, autorskými monológmi i výrazným expresívnym obrazom. Nečudo, že hra Sama Laka z roku 2001 slávila toľké úspechy.

Mládeži prístupné

Agent oddelenia pre boj s narkotikami prišiel za nevyjasnených okolností o manželku i dieťa. Vzápätí sa stane podozrivým a musí bojovať proti výrobcom a priekupníkom s novou drogou, a aj proti narkomanom, skorumpovaným politikom, armáde – a proti vlastným, proti polícii, pred ktorou uniká.

Všetko by bolo v poriadku, keby na tom producenti nechceli čo najviac zarobiť. To znamená: snímka musela byť prístupná mládeži. Teda bez vulgárnych výrazov a s minimálnym počtom drastických záberov. Za týchto podmienok by počítačovú strieľačku nedokázal s úspechom pretaviť do filmu ani onakvejší autor, ako je John Moore, známy z neveľmi úspešného remaku hororu Omen a dobrodružného filmu Let Fénixa.

Naozaj ako videohra

Hlavným násilím vo filmovom Maxovi Paynovi je to, čoho sa autori dopustili na predlohe. Akciu nahradili monológy a dialógy, motivácia postáv je nejasná, príbeh kŕčovitý.

Márne Mark Wahlberg robí, čo môže. Nepomohli ani hviezdy vo vedľajších úlohách (Nelly Furtado, Ludacris, Olga Kurylenko, Chris O'Donnell) ani čarovanie s obrazom, ktorý chvíľami naozaj pripomína video­hry.

Výsledkom je, že film neuspokojí fanúšikov hernej predlohy ani tradičné publikum komerčnej kinematografie. A tí ostatní, ktorí by dokázali oceniť sofistikovaný obraz a premyslené mizanscény, zas na tento typ kina nezablúdia ani náhodou.