PRAHA. Inscenácia Opery za tri groše v réžii Roberta Wilsona, ktorá mala premiéru pred rokom v Berliner Ensemble, za tri groše určite nebola, hoci základným kameňom javiskovej architektúry bolo „len“ svetlo. Po scéne sa posúvali svietiace panely, ktoré predstavovali mreže, zábradlie či stajňu.
Wilson má povesť najlepšieho svetelného dizajnéra na svete. Vie, že síce nie všetko je zlato, ale všetko sa dá na scéne nasvietiť tak, aby sa blyšťalo
Ani samotné pražské hosťovanie Berliner Ensemble – súboru, ktorý je sám osebe živými dejinami divadla – groš nestálo. Asi ťažko by sa mohlo uskutočniť inak ako v rámci Pražského divadelného festivalu nemeckého jazyka. Ten svojím otváracím predstavením ideálne ilustroval povestnú nemeckú kvalitu a precíznosť. Len scéna sa stavala v Stavovskom divadle tri dni, pre záver museli dokonca zložiť domácu oponu a nainštalovať donesenú. Tá však urobila úchvatnú bodku.
Niekoľko hodín trvalo aj maskovanie, svojím vizuálom vynikal policajný komisár Tiger Brown. Londýnsky lotor Mackie Messer mal od začiatku dokonalý výzor i správanie lorda, takže jeho záverečné povýšenie medzi slušných ľudí malo svoju vonkajškovú logiku.
Odcudzené herectvo pôsobilo vo výsledku veľmi emotívne, až desivo. Aj brechtovské moralizovanie vyznelo tentoraz tak apelatívne, ako sa podarí len máloktorým inscenáciám.
Niečo o našom krízovom období hovorí to, ako je Brecht so svojím heretickým prehodnocovaním hodnôt opäť bolestivo aktuálny.
Hudba Kurta Weilla dostala nové aranžmány, ktoré dielo posunuli smerom k opere, nie k muzikálu. Spevácke výkony neboli síce operného rangu, ale mali vynikajúci výraz.
Opera za tri groše v pražskom národnom nikdy nebola, Robert Wilson zato už áno. Jeho réžiu Janáčkovho Osudu ocenili kritici pred šiestimi rokmi v rámci Radokovej ceny.
Robert Wilson študoval výtvarné umenie a architektúru, jeho plastiky sa prezentujú aj v špičkových galériách. Je dokonca aj laureátom ceny z Bienále v Benátkach. Divadlo je preňho tiež akousi pohyblivou inštaláciou.
Jeho abstraktné videnie sa ideálne uplatňuje v opere, Wilsonove produkcie videli diváci v milánskej La Scale, Metropolitan Opere či v parížskej Opere Bastille. Inscenoval však aj Ibsena či Strindberga, spolupracoval so súčasnými autormi, medzi jeho priateľmi boli Allen Ginsberg či Susan Sontag,
Pohyb a text sú pre Wilsona dve celkom nezávislé štruktúry. Ako sa raz vyjadril, niekedy nemáme nič spoločné s tým, čo hovoríme. Tvrdí, že je zaujímavejšie, ak je myseľ a telo na dvoch odlišných miestach a zaberá odlišné zóny reality. Svadba Mackieho a Polly s vynikajúcou choreografiou Mackieho kumpánov z podsvetia bola skvelým dôkazom tejto Wilsonovej vízie.
O tom, že Opera za tri groše je už rok od svojej prémiery súčasťou divadelnej histórie, svedčí aj to, že tento rok vyšla aj kniha s jeho nákresmi k produkcii. Brechtova a Weillova opera dostala k 80. výročiu od pôvodnej premiéry darček v skutočne luxusnom balení.