„Údelom kritika je permanentné vyrábanie nepriateľov, ktorým on už vopred odpúšťa,“ tvrdil Andrej Stankovič, filmový kritik, ktorý o tých nepriateľov núdzu nemal. Ani na chvíľu ho však nedokázali odradiť od uplatňovania biblického „vaša reč nech je áno, áno, nie, nie“, ktoré preňho predstavovalo základ kritického myslenia.
Potvrdzuje to aj rozsiahly výber jeho filmovej publicistiky s príznačným názvom Co dělat, když Kolja vítězí (Triáda a Revolver Revue 2008, editor Michael Špirit). Pre nepamätníkov je až šokujúce poznanie, že Stankovič v čase najväčšej celonárodnej eufórie z československej filmovej novej vlny v 60. rokoch si dovolil tvrdo kritizovať aj jej najslávnejších tvorcov.
Skočiť si sám sebe do reči
Čerstvému oscarovému laureátovi Jiřímu Menzelovi vytkol gýčovité prvky v Ostro sledovaných vlakoch či budúcemu majiteľovi sošky americkej filmovej akadémie Milošovi Formanovi neváhal pripomenúť, že vo svojom debute Konkurz išiel proti elementárnej etike filmového dokumentarizmu, keď zinscenoval falošný konkurz speváčok do Semaforu len pre potreby svojho diela. „Prísť na neverejný konkurz a namiesto toho sa ocitnúť na pranieri“, čo sa stalo viacerým účastníčkam, „je akoby doslovná realizácia metafory z Kafkovej prózy“.
Stankovičova argumentácia je pritom odzbrojujúca, vychádza z detailnej analýzy príslušného záberu či slova, ktoré sa vďaka jeho udivujúcim vedomostiam ocitajú v nečakaných kontextoch a porovnávaniach. Košaté písanie s mnohými odbočkami, občas náročnými na sledovanie textu, sa nakoniec vždy ukázalo ako zmysluplné a prudko efektívne.
Koniec koncov, také bolo aj jeho živé rozprávanie, sústredené na základnú myšlienku až tak, že hoci spoločnosť okolo neho už dávno zvrtla reč na inú tému, on po dlhšej odmlke nečakane nadviazal na svoju predchádzajúcu vetu. Aj tu možno hľadať korene povestného bonmotu saxofonistu Plastikov Vratislava Brabenca, že „Stankovič skáče do reči aj sám sebe“.
Český „prínos“pre Oscary
Ak z bohatej publicistiky zostaneme pri oscarovej téme, vyše tridsaťročným autorským oblúkom od 60. rokov cez normalizáciu a samizdatové písanie (kde tiež neváhal kritizovať aj ľudí na „svojej strane“, o čom by vedela hovoriť napríklad Věra Chytilová) až po roky ponovembrové, sa k nej zákonite vrátil.
O mediálne známej polemike o Hřebejkovom filme Musíme si pomáhať je toho v knihe dosť, čo je však zaujímavé, neobjavuje sa tam článok o gýčovitých zmiereniach a hrubých čiarach, ktorými sa českí oscaroví adepti snažia zapôsobiť tak, ako to kedysi dokázal Obchod na korze. „Ten zviedol na scestie porotu, ktorá dovtedy uplatňovala prísne umelecké kritériá“, čo Stankoviča priviedlo k zničujúcemu tvrdeniu, že práve v tomto tkvie význam českého filmu pre udeľovanie Oscarov.
Užitočný samozvanec
Svoje extrémne umelecké a morálne nároky neuplatňoval len v kritickom písaní, ktorému však nikdy nechýbali korektnosť a vtip, ale aj v Rade Štátneho fondu ČR pre podporu a rozvoj českej kinematografie. „Ja sa polovzdelancov neobávam. Viem, že na nich platia, ako na Rusov v diplomacii, len pádne argumenty a sústavný protitlak nepoľavujúcej intelektuálnej aktivity,“ napísal tento kritik s puncom najväčšieho nepriateľa českého filmu.
Ďalší prívlastok, ktorým ho častovali, Stankoviča inšpiroval v roku 1998 k udeľovaniu Ceny samozvancov, keď z vlastných peňazí symbolicky podporil jeden z kvalitných filmových projektov, ktorým sa „neušlo uznanie v očiach lobistickej novinárskej kritiky“.
Porciovanie posvätných kráv
Kniha však popri filmárskych textoch obsahuje aj články o zvyklostiach českého kultúrneho a mediálneho života, či portréty a spomienky venované priateľom alebo zabudnutým postavám českej a slovenskej kultúry. „Básnik je ten, kto ponúkol činel hromu,“ napísal o Gustovi Dobrovodskom v predslove k jeho básňam. Ten raz na kysuckých Brízgalkách, ktoré boli v normalizácii vyhľadávanou a pritom vzácne skrytou oázou slobody, ponúkol počas letnej búrky hromu činel priviazaný k najvyššej vetve buka.
Tieto texty ukazujú „prívetivejšiu“ Stankovičovu tvár, no tá nie je v rozpore s jeho nekompromisnou umeleckou kritikou. „Porciovanie posvätných kráv je súčasťou našej každodennej mäsiarskej práce,“ povedal kedysi a jeho oponenti to používajú priam ako priznanie hriechu, dôkaz, že hlavným poslaním jeho činnosti je zlomyseľnosť a kritizovanie za každú cenu. Už však nehovoria o tom, čo vzápätí dodal, totiž že v tej práci predstavuje spomínané porciovanie len jej jednu, úplne obyčajnú súčasť. No bez nej by sa nezrodil kritik Stankovičovho formátu.
Polovzdelancov sa neobávam. Platia na nich, ako na Rusov v diplomacii, len pádne argumenty
a sústavný protitlak intelektuálnej aktivity.
