ŠAMORÍN. Minulosť je tam, kam siahne moja pamäť. Čím hlbšie, tým ďalej v samej sebe. Stretávam sa. Vstupujem do niekoho, z koho pochádzam. Vystupujem z neho, on ostáva vo mne. Prchám, som to ja.
Chladivý priestor, teplý domov
V tuneli pamäti razí našu cestu Karina Horitz. Pôvodom anglická výtvarníčka žijúca v Maďarsku sa so svoju fotografickou výstavou Hybridná pamäť usadila v šamorínskej At Home Gallery a zotrvá v nej do 23. novembra.
Komorný, chladivý duchovný priestor synagógy sa stal teplým domovom jej desiatich plátien. Nie je náhoda, že sa ocitli práve tu. Autorkina cesta časom o to zmysluplnejšie vedie cez rôznorodé národnostné a náboženské korene jej vlastnej rodiny. Základ svojho konceptu totiž hľadá v historických rodinných fotografiách. Do rúk jej ich vkladá otec, ktorého nevidela od útleho detstva a stretáva sa s ním až na pohrebe svojich starých rodičov.
Z fragmentov príbehov
Rozmery starých fotografií zväčšila Karina tak, aby sa na nich mohla ocitnúť aj ona v životnej veľkosti. Každá snímka je momentom minulosti, ktorú nezažila na vlastnej koži.
Vstupuje jednotlivo do fragmentov príbehov členov svojej rodiny vždy cez jedného zo zvečnených ľudí. Berie na seba jeho podobu. Preciťuje jeho postoj, držanie tela, výraz tváre, pohľad, situáciu. Žije jeho prítomnosťou a funguje cez jeho silové pole v jeho spoločnosti.
Karina drží dieťa. Karina sa prechádza v parku, Karina vedie rozhovor. Karina hrá aj v divadle. Jedným z jej najsilnejších predobrazov je práve stará matka, ktorá svoje herecké ambície uplatňovala pri uvádzaní vlastných bytových predstavení. Podoba dvoch žien je až zarážajúca, čo je ale podstatné len do tej miery, do akej chceme.
Od svojich fotografií, vytvorených z dávno existujúcich fotografií, sa autorka odosobňuje cez postavu vlastnej osoby. Rodina na fotografiách je pre ňu camera obscura aj bezodný vrstviteľný materiál, ku ktorému môže s istotou priľnúť a bez strachu ho opúšťať.
V dvojrozmernej spoločnosti
Ideu svojej hry s pamäťou doťahuje Karina dokrútkou, ktorú premieta na vyvýšenej galérii synagógy. Odtiaľ dostáva návštevník zároveň výhľad na všetky vystavené plátna.
Spomalený videozáznam zachytáva vnik, zotrvanie a únik postavy Kariny z dávnej rodinnej fotografie. Cesta tunelom jej pamäti však nie je letmou prechádzkou spomienkami. Chvíľa, keď sa do spoločnosti dvojrozmerných príbuzných pretaví, je prenikavá, nenachádza dno a rozprskáva sa do našich pamätí. Až odtiaľ potom vedie cesta ku kolektívnej pamäti.
A veľká chvíľa Kariny Horitz je tu pre ešte čosi: vyžaruje silu, vďaka ktorej si vieme uvedomiť podstatu pominuteľného okamihu cvaknutia spúšte.
FOTO – KARINA HORITZ
