Hm, tak takto asi vyzerá najmodernejšia literatúra. Vravela som si, mierne zaskočená, keď som začala čítať Entre les murs(Medzi stenami).
Už som vedela, že túto knihu napísal mladý učiteľ francúzštiny a že v nej iba opísal to, čo sa deje v jednej parížskej škole. V neturistickej, nepopulárnej, skrátka, zmiešanej štvrti. Tá miera hovorového, nespisovného a chybného jazyka sa mi napriek tomu nezdala.
Ale už som si nevšimla, ako mi vety bez jasného podmetu a prísudku prestali prekážať. Boli čoraz viac zaujímavé. Francois Bégaudeau písal o sebe, a evidentne sa vôbec necenzuroval. K žiakom býval aj povýšenecký, posmešný, nekorektný a nebolo to len preto, že sa noc predtým zle vyspal. Žiaci zas boli bezočiví, agresívni, ignorantskí, a nebolo to len vďaka stresu, že ich rodičov pošlú imigračné úrady domov.
Z času na čas mal však Bégaudeau príležitosť spraviť peknú občiansku lekciu a občas mu žiaci priniesli na stôl nečakanú a inteligentnú úvahu.
Preto som zvedavo čakala, akou pointou sa kniha skončí – na poslednej strane som si uvedomila, že pointou bola celá kniha sama. A že záver zo školského zápasu na futbalovom ihrisku je už len úžasnou náladovkou.
To už literatúra priam prechádzala do filmového obrazu.
A naozaj, po čase z knihy vznikol celovečerný film. Hrá v ňom sám Bégaudeau a režisér Laurent Cantet s ním v máji vyhral na festivale v Cannes.
