V BRATISLAVE VYSTAVUJE SVOJE PRESLÁVENÉ FOTOGRAFIE Z AUGUSTA 1968 JOSEF KOUDELKA

Tak teda pršalo?

Pršalo v auguste 1968 alebo nepršalo? Keď mal o tom JOSEF KOUDELKA pochybnosti, pozrel sa do svojich fotografií. Vznikli počas siedmich dní, keď český a slovenský národ prejavili hrdinstvo.

Z pražského augusta 68 spravil Josef Koudelka vyše desaťtisíc fotografií. Svet ich obdivoval a jemu prisúdil cenu za statočnú reportáž. Tento rok z nich vyšla kniha Invaze 68. Koudelka by ju chcel vydať aj v Rusku.(Zdroj: ČTK)

Pršalo v auguste 1968 alebo nepršalo? Keď mal o tom JOSEF KOUDELKA pochybnosti, pomoc mal poruke. Pozrel sa do svojich fotografií. Vznikli počas siedmich dní, keď český a slovenský národ prejavili hrdinstvo. Nič také sa im potom dvadsať rokov nepodarilo. Už nebol dôvod, prečo byť pyšný. Koudelka si dlho myslel, že to bol dôvod, prečo sa na augustové fotky nedobre pozerá. Dnes už má iný pocit. Zostavil knihu Invázia 68 a vidí, ako sa míňa z obchodov. Nielen vo svete, aj u nás. Teraz jeho slávne fotky uvádza v Bratislave Mesiac fotografie.

August 68 väčšinou spájame so slovom okupácia. Vy ste vašu knižku i výstavu nazvali Invázia. Prečo?

„Pre mňa to bola invázia. Všetky moje spomienky, ktoré na august mám, vyjadruje práve toto slovo. Ale viete, invázia alebo okupácia – pre mňa slová až takú dôležitosť nemajú. Vyrástli sme v systéme, ktorý nás naučil slovám neveriť.“

Ak nie sú dôležité slová, čo teda?

„Dôležité je, že som tie fotky spravil a že z nich vyšla knižka. Pôvodne som taký zámer nemal. Všetko sa dialo náhodou, už od začiatku. To, že ma o druhej ráno zobudila kamarátka, že som mal film, že mi nerozbili ani neukradli aparát, že tie fotky niekto vzal na Západ, že tam niekoho zaujímali. Teraz kniha vyšla v deviatich krajinách, z Talianska mi nedávno volali, že je už vypredaná. V Taliansku, kde sa august, už pred štyridsiatimi rokmi, nestal. Asi zapôsobili aj historické dokumenty, ktoré som do nej pridal. Kamaráti Francúzi mi vraveli, že keď sa do nich pustili, museli ich ešte v ten večer dočítať. Zrazu vnímali súvislosti a pýtali sa: Ako to pokračuje ďalej?“

Stane sa vám ešte, že sa na svoje fotky dlhšie zahľadíte? Je na nich predsa nielen tragédia národa, ale aj tisícich jednotlivých osudov.

„Ľudia vravia, že v tom je práve rozdiel medzi mojimi fotkami a fotkami iných reportérov. Tí sa iba dívali, ja som bol priamy účastník. Sám som vyjednával s Rusmi, cítil som, že problém tejto krajiny je predsa aj môj problém. Francúzi napísali ešte čosi iné – Rusi prišli s ohromnou silou, ale tie fotky dokázali, že rovnako silný je aj jedinec. Pretože ak len jeden človek zachytí a ukáže, čo sa deje, ľudia pri moci nemôžu klamať.“

Je možné, že by ste si august pamätali inak, keby nebolo vašich fotiek?

„Určite. Po štyridsiatich rokoch zabudnete na toľko vecí! Nedávno som niekde čítal, že vtedy pršalo – a ja som si bol istý, že nie. Pozrel som sa na kontakty, a naozaj, ľudia mali dáždniky. Takže, čo je dôležité na tej knihe? To, že sú v nej dokumenty. A asi desať najlepších fotiek dokument presahujú. Pretože pri nich už nie je dôležité, či zbraň držal Čechoslovák, alebo Rus. Dôležité pri nich je, že jeden človek zbraň mal, a druhý nemal. Ten bez zbrane bol v skutočnosti silnejší, hoci to v tej chvíli nemuselo byť také jasné.“

Svet vaše fotografie označil za statočnú reportáž. Uvedomovali ste si vtedy, že ste statočný?

„Nie, ja nie som statočný človek. Pochopiteľne, z fotiek vidno, že som sa tak asi správal. Všeličo sa mi predsa mohlo stať, veď ma aj Rusi naháňali, ale tá udalosť bola taká mohutná, že som si to neuvedomoval. Viete, veľké udalosti z vás môžu dostať niečo, o čom ani netušíte. Dobré, aj zlé. Odfotil som aj jedného muža s nastavenou hruďou, tá fotka sa podobá na úžasný záber vášho Ladislava Bielika. Takže, ten muž na inváziu reagoval s odporom. Ale je možné, že keby ho po troch rokoch predvolali pred komisiu a chceli, aby prejavil s inváziou súhlas, lebo inak by prišiel o prácu a jeho deti o možnosť študovať, už by sa zachoval inak.“

Takže o statočnosť sa nemožno opierať?

„Môj kamarát šiel do Ruska a tam nafotil tých pár ľudí, ktorí demonštrovali na Červenom námestí. O nich jediných, z tých miliónov, by sa dalo povedať, že boli odvážni. Vedeli, že jediná cesta z námestia bude viesť do kriminálu alebo na Sibír. A aj si to odskákali. Jeden z nich potom povedal sudcovi: Len raz v živote som sa cítil byť slobodný – keď som stál tie tri minúty na Červenom námestí.“

Je zaujímavé, že ľuďom stojí taký krátky okamih za to, ale zrejme sa to často nestáva.

„Čosi podobné som zažil aj vo fašistickom Španielsku. Vtedy som si uvedomil, že ten istý muž, ktorý je policajtom v Československu, by bol rovnakým policajtom aj v Španielsku. Pritom som obdivoval jedného miestneho odborového predáka. Šiel z kriminálu do kriminálu. Keď ho prepustili, rovno dával policajtom svoju novú adresu, lebo vedel, že po troch dňoch po ňom pôjdu znovu. Takú odvahu mal aj Mandela, Havel a mnohí iní, menej dôležití. Myslím si, že ja takú odvahu nemám.“

Rozmýšľali ste v emigrácii o tom, ako je možné, že sme okupáciu dvadsať rokov trpeli?

„Pozrite sa, človek sa zmieri so všetkým. Keď niečo žijete každý deň, bez zmeny, neuvedomujete si, aká veľká tá deformácia je. Ťažko sa mi to posudzuje, ja som tu nežil. Ale zdá sa mi, že naše národy sa s tým ešte stále nezmierili. Cítil som to pred desiatimi rokmi, v Prahe bola výstava k 68 vo svete. Z vlády na ňu nikto neprišiel a obyčajných ľudí to nezaujímalo. A bolo to logické. Naše národy sa jeden týždeň správali hrdinsky, dvadsať ďalších rokov sa im to nepodarilo. Na to nemožno byť pyšným. Staršia generácia na to chcela zabudnúť, a tá mladšia zas myslela dopredu. Ale dnes, po desiatich rokoch, cítim, že sa to mení. Dôkazom je aj moja kniha, ktorá sa výborne predáva.“

Takže ľudia nebudú takí chladní.

„Ja ich príliš neskúmam, ja si len robím svoje veci. Knižka nebol môj nápad. Ale keď už je hotová, môžem túto kapitolu v sebe aspoň uzavrieť. Teraz nech ju otvárajú iní. Už by som s tým len rád išiel do Ruska. Zatiaľ sme vydavateľa nenašli, a je to pochopiteľné. Ak my sme chceli na august zabudnúť, tak ich nezaujíma vôbec. To, čo sa u nás stalo, je v kontexte ruských dejín maličkosť. Oni takých problémov mali aj budú mať stovky. Prečo by sa tým teda zapodievali?“

Jednou takou udalosťou bol aj 17. november 1989. Kde ste vtedy boli?

„V Japonsku, a mrzelo ma to. Preto som si to zľahčoval tým, že tomu, čo som zažil v roku 1968, by sa to aj tak nevyrovnalo. Takže zaplať pánboh, že som zažil aspoň to.“

Chceli by ste byť teraz v Amerike?

„Nie. Samozrejme, že som si v stredu ráno zapol telku a tešil sa, že to vyhral. Myslím si, že je to fantastické. Ale nemusím byť všade. Viem, že tam sú moji kolegovia, a že to nafotia lepšie, ako by som to spravil ja. Už v socializme sme sa zmierili s tým, že nemôžeme cestovať, hoci sme sa všetci chceli ísť pozrieť za hranice. Ak nebolo možné získať pas, načo snívať o tom, že sa raz dostanete do Paríža a spravíte z toho skvelú knihu? Takže ak ste dobrý, aj tak sa musíte presadiť najmä doma.“

Celé roky behali vaše augustové fotografie po svete bez mena. Ich autorom bol anonymný fotograf. Ako sa s tým dalo vyrovnať?

„Že som ich nemohol podpísať, ma vôbec nemrzelo. Bol som známy vďaka iným fotografiám a bol som rád, že komunisti na mňa nič nemali. Nemohli povedať, že som sa preslávil nejakým činom proti republike. Teraz, keď bola výstava Invázia v Prahe, niekto o nej písal do historického časopisu. Pozrel aj do môjho spisu a zistil, že v ňom nie som uvádzaný ako autor augustových fotografií. Iba sa v ňom písalo, že oslovili môjho otca. On im ukázal dvadsať pohľadníc, na žiadnej nebola adresa, takže vraj nevedel, kde žijem. K tomu im povedal, že nikdy proti mne nebude vypovedať, a tým sa to skončilo.“

Vás nazeranie do vlastného spisu nepriťahuje?

„Ani veľmi nie. Istá vec by ma však zaujímala. V januári 1970 zomrel jeden komunista, výtvarník. Volal sa Emanuel Famíra a bol jeden z mála ľudí, čo s okupáciou súhlasili. Ľudia ho neznášali. Mňa vtedy zaujímalo fotenie sociálnych skupín, šiel som teda na jeho pohreb. Vravel som si, prídu jeho kamaráti, to bude zaujímavé. V mladosti to boli revolucionári, po čase z nich zostali reakcionári. Začal som fotiť a vtom mi niekto položil ruku na rameno. Z krematória ma odviezli hneď na výsluch. Chvíľu som stál pred kachličkárňou, tak sme v Prahe volali budovu, kde pracovali tajní. Práve vtedy pred ňou zastavil autobus – uvedomil som si, že tí, čo z neho vychádzali, boli jedinými ľuďmi na tom pohrebe. Nikto iný tam nebol. Mal som teda skvelú dokumentáciu tajných agentov. Tie filmy mi vzali, ale ja tam teraz pôjdem, či ešte existujú.“

FOTO – JOSEF KOUDELKA

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. 7 top cyklotrás zo severu na juh
  2. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy
  3. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy?
  4. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie
  5. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne
  6. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz
  7. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family
  8. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji
  9. Inteligencia vo všetkom
  10. Volvo V90 Cross Country je pripravené na každé dobrodružstvo
  1. 7 top cyklotrás zo severu na juh
  2. Ako efektívne využiť podlahové kúrenie?
  3. Samsung Galaxy S8: smartfón s výnimočným displejom
  4. Túžite byť matkou, ale nedarí sa? Poďme hľadať dôvody!
  5. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy
  6. Ako sa menila obľúbená bratislavská štvrť
  7. Nové investičné projekty v Schladmingu s výhľadom na zjazdovku
  8. Podľa M. Borguľu je práca mestskej polície slabá a nedôsledná
  9. Znížená sadzba pri pôžičke v mBank už len štyri dni
  10. Odborníci poradia, komu sa oplatí využívať obnoviteľné zdroje
  1. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy 9 765
  2. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie 8 525
  3. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne 7 746
  4. Šokujúce: ako sa každý Slovák dokáže ľahko naučiť po anglicky 7 401
  5. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji 5 982
  6. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy? 5 637
  7. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family 4 711
  8. Ako sa menila obľúbená bratislavská štvrť 3 098
  9. 5 krokov k vlastnému bývaniu 2 431
  10. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz 2 325

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Na prvého mája hádzal po súdruhoch vajcia. Trafil a šiel sedieť do Ilavy

Vladimír Červeň sa už odmalička do sveta budovateľských hesiel a komunistického blahobytu obohnaného ostnatým drôtom nehodil.

KOMENTÁRE

Z celého sveta: Ako sa karikaturisti smiali z Donalda Trumpa

Karikatúry Trumpa z celého sveta.

KULTÚRA

Slovenskí džezmeni sú skvelí. Chýba im však originalita

Kritika zaznela na odovzdávaní Cien Esprit za najlepší slovenský džezový album.

Neprehliadnite tiež

Slovenskí džezmeni sú skvelí. Chýba im len jedna vec: originalita

Nečakaná kritika zaznela na odovzdávaní Cien Esprit za najlepší slovenský džezový album.

Nová Cvernovka: Komunity tu majú budúcnosť

Prvého mája sa po prvý raz otvárajú ateliéry bývalej Cvernovky v nových priestoroch.

Sisi bola len manželka. Zato Mária Terézia vzkriesila monarchiu

Narodila sa pred tristo rokmi. Teraz o nej vzniká dvojdielny film v koprodukcii štyroch krajín.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop