Počuje ma niekto? - volá Jozef Murgaš do bezdrôtového telegrafického zariadenia, ktoré v ďalekej Pennsylvánii v emigrácii vymyslel. Počul ho celý svet, no videl málokto. A vezie sa to s ním až dodnes. Divadelník Stanislav Štepka by to rád napravil.
Amerike dvadsiatych rokov svedčí muzikál. To je dobrý bod pre najnovšiu hru Stanislava Štepku, ktorá sa o toto obdobie zľahka obtiera. Je založená opäť výrazne na pesničkách a tanci. Hrané výstupy, s ktorými sa preplietajú, sa držia životopisných faktov o slovenskom vynálezcovi, autorovi mnohých patentov Jozefovi Murgašovi.
Humorom sa šetrí
Rodák z Tajova pri Banskej Bystrici sa do Ameriky dostáva ako kňaz. Tu sa rodia jeho vynálezy - vlnomer, elektrický transformátor, prístroj na výrobu elektromagnetických vĺn a ich detektor, bezdrôtová felegrafia, dokonca navijak na rybársky prút.
Murgaš bol jedným zo signatárov Pittsburskej dohody a angažoval sa pri vzniku Československej republiky. Medzi americkými Slovákmi vyzbieral milión dolárov na jej základný valutový fond. Na sklonku života sa vrátil na Slovensko, kde chcel učiť elektrotechniku. Úrady mu to však nepovolili, preto sa vracia do USA, kde aj umiera.
Štepkova inscenácia je skladačkou výstupov vychádzajúcich z podstatných fragmentov Murgašovho života. Hereckú zostavu pozitívne nabíja hudba, tanec a spev, no text je osolený humorom len zľahka.
Kto skúsi, uvidí
K svojmu hrdinovi pristupuje autor s bázňou, nechce si veľmi uťahovať z človeka, ktorému sa nedostalo patričného uznania. Príbeh načrtáva cez postavu talianskeho vynálezcu Marconiho, ktorý za prínos vo vývoji bezdrôtovej telegrafie získal Nobelovu cenu.
Prvé husle Talianovho svetového úspechu hrá v inscenácii mafia, a tá sa stáva i najlepším zdrojom humoru. Postava bossa podsvetia Štepkovi aj najviac pristane. Hre prospejú výborné spevácke výkony, príjemné kostýmy. Mladé herečky lahodia oku aj uchu, najinvenčnejšie pôsobí Marcela Vilhanová, s nástrojmi i bez nich. Čerstvý pokus s nádejnou Nelou Pociskovou veľmi nevychádza - jej postava pôsobí príliš naučene, školácky, napriek ladnému tanečnému prejavu jej preto chýba potrebná ľahkosť.
V živote Murgaša, ktorý študoval aj maliarstvo, vraj zohral dôležitú úlohu obraz maliara Mihálya Munkácsyho. Cezeň autor do hry prepašoval národnostný problém. Bol zinscenovaný ako insitný dialóg o maďarskom útlaku holubičieho národa a neprispel k zrozumiteľnosti ani k šmrncu inscenácie.
Stanislav Štepka je osobnosťou, ktorej sa právom prejavuje nebývalá úcta. Odráža sa to na tvorcoch, ktorí s ním spolupracujú, na hrách, ktoré píše, i na reakciách divákov. Nemožno sa však ubrániť pocitu, že mu pri tvorbe chýba rovnocenný partner, ktorý by ho k písaniu postáv viac inšpiroval. Sám priznáva, že často dostáva otázku, či by nechcel opäť spolupracovať s Milanom Markovičom. Následne sa pýta, či by to diváci vôbec chceli. Keď to skúsi, uvidí.
Recenzia/divadlo
Stanislav Štepka: Niekto to rád slovenské
Hudba: Ľubica Čekovská
Scéna a kostýmy: Mona Hafsahl
Choreografia: Eva Burdová
Réžia: Juraj Nvota
Hrajú: Stanislav Štepka, Ladislav Hubáček, Mojmír Caban, Maruška Nedomová a ďalší
Premiéra: 7. a 8. 11. v RND
Čím sa to vlastne celé začalo a pokračovalo
Česi majú Cimrmanov, my máme Radošincov. A tí sú tu so svojím naivným divadlom už takmer polstoročie.
Javiščátko v Radošinej. Tam sa začala v roku 1963 písať história malého dedinského súboru. S ľuďmi zo svojho blízkeho okolia ho založil Stanislav Štepka, jediný človek, na ktorom divadlo nepretržite stojí až doteraz.
Spisovateľ, dramatik, textár, herec a spevák – jednoducho principál. Mal vtedy slabých devätnásť a veľkú chuť dať o sebe vedieť. V prvej inscenácii chcel odvážne a satiricky glosovať pokrytectvo a falošnú morálku. Obecenstvo na „mladícke mentorstvo“ nebolo zvedavé, ale táto skúsenosť prospela jeho ďalším hrám.
Tí dolu majú skoro vždy pravdu, myslí si Stanislav Štepka. A ak si vraj tí hore niekedy pomyslia, že nie, ubezpečí ich práve jeho malé naivné teátro, že sa mýlia. S nostalgickým potešením dnes spomína, ako sa do Radošinej postupne začali trúsiť noví diváci.
Časy však boli ťažké, a ak chcel Štepka fungovať s divadlom ďalej, musel sa presťahovať do Bratislavy. Ukázalo sa, že ani tu nemusel publikum naháňať, išlo za ním, kdekoľvek sa mu podarilo utáboriť.
Svoje „naivné“ roky si tu užili alebo ešte užívajú Darina Abrahámová, Monika Hilmerová, Csongor Kassai či Maruška Nedomová. Z režisérov sa k poetike RND hlásia Milan Lasica, Ivan Balaďa či Dodo Gombár, tými dvornými sú dnes Ondrej Spišák a Juraj Nvota.
Svoje hľadisko divadlo vypredáva dodnes.
Desatoro dôležitých vecí o RND
1. Prvá premiéra bola 25. decembra 1963 - Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z.
2. Najviac repríz (501) dosiahol Jááánošííík, ktorý vznikol v roku 1970.
3. Prvá scéna bol Klub mladých v Radošine. Potom divadlo prešlo piatimi priestormi až sa v roku 1989 usadilo v Dome odborov v Bratislave (Istropolis).
4. 143 účinkujúcich prešlo súborom do leta 2008. Najstaršou členkou divadla bola Katarína Kolníková (1921-2006). Jediným pôvodným členom, ktorý stále hráva je Stanislav Štepka.
5. Výlučným autorom je Stanislav Štepka. Dvomi výnimkami boli Nevesta predaná Kubovi (spolu s J. Suchým) a Kam na to chodíme (spolu s Lasicom a Satinským).
6. Dvorným režisérom je Juraj Nvota. Podpísal sa pod takmer polovicu repertoáru.
7. Najväčší úspech mali inscenácie Jááánošííík (1970) a Človečina (1971).
8. Najviac hudby napísal klavirista Ján Melkovič (1939-2004), druhým najaktívnejším skladateľom bol Milan Markovič. Ďalšími autormi sú napríklad džezmen Jiří Stivín alebo Ľubica Salamon-Čekovská.
9. Hry existujú na rôznych záznamoch, niekoľko hier vyšlo knižne a naštudovali ich aj iné súbory.
10. Konečná stanica - podľa tohto predstavenia vznikol rovnomenný film, ktorý zrežíroval Juraj Nvota (2004).
;)
