Peniaze z Bruselu či radšej zo záložne?

Chlapcom z polepšovne požičali kopačky a poslali ich na turnaj do Srbska. Veľmi veľa toho nevyhrali a prekážkou im neboli len súperi. Jaro Vojtek teda nemohol nakrútiť až taký veselý film, ako si predstavoval. Ale zúfať si nebude ani on.

Nakrútil film o dezilúzii kazašskej rodiny, ktorá si myslela, že slovenské úrady jej pomôžu nájsť šťastie. Nakrútil aj film o kuse plota, ktorý násilne rozdelil dedinu, rodiny a kamarátov medzi Slovensko a Ukrajinu. Ten prvý sa volá My zdes, druhý Hranica. A potom Jaro Vojtek povedal, že prišiel čas nakrútiť niečo veselšie.

Jeden gól je málo

Nádej vytušil v Kokave nad Rimavicou. Aktivista Vlado Sendrei tam skladal nové futbalové mužstvo. K bielym chlapcom pozháňal talentovaných Rómov z polepšovne a vychystal ich na turnaj do Kragujevaca. Mladí Slováci, Taliani, Angličania a Srbi mali dokázať, že so spoločným snom sa nedá dospieť nikde inde, ako k triumfu.

Vojtek má dnes film o futbalistoch hotový. Volá sa Malá domov a zajtra sa premieta na festivale Jeden svet. Plány sa však prekrížili, až taký veselý príbeh to zase nie je.

A nie je to preto, že chlapci z Kokavy strelili iba jeden gól a nakoniec hrali o predposledné miesto. Je to preto, že na chlapcov z Kokavy sa neprišiel pozrieť ani jeden divák. Ani jeden tréner z veľkého klubu.

„Bola to tak trochu dezilúzia, po čase sa mi zdalo, že niektoré zápasy dohrali chlapci len z povinnosti. Tešili sa, že pôjdu do sveta, ten turnaj si však mohli pokojne odohrať aj kdesi v Záhorskej Bystrici. Nemuseli si odkašľať takú dlhú cestu,“ hovorí Jaro Vojtek. „Tak veľmi som chcel nakrútiť veselý príbeh, ale keď ja som taký blbec, že vždy vidím aj niečo, čo nesedí.“

Nezúfajú. Štrngnú si

Peniaze na film mal z Bruselu. Únia od neho chcela, aby ukázal, ako to u nás vyzerá s integráciou. Zaznamenal teda futbalový projekt, na ten si zas Vlado Sendrei pozháňal peniaze z vyššieho územného celku Banská Bystrica.

Únia asi nebude veľmi nadšená, keď sa bude pozerať na skupinku chlapcov, ako po krátkom výlete odovzdávajú požičané kopačky a vracajú sa do rozpadnutého domu alebo polepšovne. „To je absurdita života. Niekto im dal nádej, ale čo bude ďalej? Takéto nadačné akcie sú len jednorazové, nemajú žiadny kontext,“ hovorí Vojtek.

Keby však niekto povedal, že Malú domov ovláda pocit bezradnosti, zaprotestoval by. A správne. Peknými postavami filmu sú Zoli a jeho syn David.

Zoli je presvedčený muzikant a takú budúcnosť chystá aj pre dieťa. Ale keď vidí, že spáva v kopačkách, potajme zájde do záložne, kúpi ich a chlapca pretlačí do družstva. Že z turnaja nebola žiadna sláva a jeho ešte aj vyhodili z hotela? Nič sa nedeje. Zasmejú sa, štrngnú si a zahrajú si na gitaru v stane.

Vojtek hovorí: „Viem si predstaviť, že bieli by sa po takej dezilúzii naštvali. Rómovia nie. Tam, kde my s radosťou končíme, oni začínajú. Pár dní po futbale už mal doma Zoli návštevu. Kamarát mu prišiel opraviť omietku. Tak ti to teda spravím, nech ti to o rok spadne, povedal mu – s úžasným nadhľadom.“

Prebúrať steny

No a v tej omietke vidí Jaro Vojtek aj niečo viac. Ak by chcel Brusel dávať Rómom peniaze, mohol by myslieť na konkrétnejšiu, štruktúrovanejšiu pomoc.

Nevidieť regióny, ale jednotlivcov. „Určite sa im nemôže dať 50 000 korún naraz, skôr postupne požičiavať menšie sumy na rozbehnutie remesiel. To oni predsa vždy robili. Niekto by robil tie omietky, niekto tkal ponožky, niekto hral na svadbách. Alebo spieval, ako Vladova manželka Janka. To je na samostatný film. Sedel som u neho v kuchyni, jedol a zrazu som na stene videl fotku z Carneggie hall. Ona tam spievala.“

Vojtek si ešte pamätá na Rómov z Martina, poznal ich ako chlapec. Presťahovali ich do panelákov, a oni si tam začali prebúravať steny.

Svoj veľký priestor potrebovali späť, bez neho sa nemôžu nadýchnuť. „Keď však svoj priestor majú, emocionálne nás presahujú. Vždy, keď som nešťastný alebo smutný, zavolám Vladovi Sendreiovi. Tu Jaro Vojtek, poviem, a z druhej strany sa hneď ozve: Jaro, Jarko, Jarko môj, kde si, kedy prídeš? Hneď som nabitý energiou. A to je len kúsok z toho pekného, čo som si pri nakrúcaní tohto filmu uvedomil.“

Z Vojtekových filmov

My zdes (2005)

Kazach Dimitrij Kiossyia doma rozhodol: Pôjdeme na Slovensko. Jeho rodina tu kedysi žila, veril teda, že sa im tu podarí nanovo usadiť. Úrady sú však prísne a krajina nie príliš veľkorysá.

Film zvíťazil aj na festivale dokumentárnych filmov o ľudských právach Jeden svět Praha.

Cesta za snom (2006)

Vojtek stretával ľudí na ulici a pýtal sa ich: Aký je váš sen? Ukázalo sa, v tom nemáme úplne jasno a že nás zdanlivo jednoduchá otázka dokáže zaskočiť.

Vojtek dostal za film cenu Igric v kategórii dokumentárna televízna tvorba.

Hranica (2008/2009)

Vojtek nakrúcal na východe Slovenska. V roku 1946 tam násilne rozdelili dedinu Slemence, časť nej pripadla Ukrajine. Pretrhli sa ľudské väzby a náš vstup do Schengenu dezilúziu iba potvrdil.

Film ešte čaká na kinodistribúciu.

(kk)