Cirkus Havel – taký je názov novej inscenácie divadla Husa na provázku v Brne. Poviete si: Aká to bezočivosť voči slávnemu autorovi! To by však musel byť Václav Havel samoľúbym narcisom, aby ho čosi podobné mohlo „vytočiť“.
Názov kabaretnej scénickej koláže Cirkus Havel zložený z viacerých Havlových hier vymyslel pre Provázek sám autor hry. Ako dosvedčuje dramaturg Petr Oslzlý, zvolený bol na výslovné želanie autora s jeho vlastným komentárom: „Môj život nie je ani tak kabaretom, ako skôr cirkusom.“
O čo v tom cirkuse ide? Okrem toho, že herci ozaj balansujú na guli, vznášajú sa na hrazde a občas majú nasadené klaunské nosy, ide tu o montáž dialógov a situácií z 15 Havlových hier, od prvotiny Rodinný večer až po poslednú hru Odchádzanie, ale aj úryvkov z jeho korešpondencie, básní, prejavov, rozhovorov, ba aj z legendárneho listu Gustávovi Husákovi. To všetko je premiešané s banalitou dobových šlágrov, plytkej žurnalistiky i historických dokumentov.
Povolená manipulácia
Už dva mesiace pred premiérou Havel povedal: „Každá dobrá koláž by mala byť prekvapujúca tým, že veci, ktoré pôvodne k sebe nepatrili, sú celkom náhodilo k sebe dané, alebo nie celkom náhodilo, ale inak, než bolo pôvodne zamýšľané. A naraz sa objavujú zaujímavé súvislosti a analógie.“ A tým odobril a povolil takú manipuláciu so svojimi textami, akú doteraz nikomu. Veď komu by ju už mal s dôverou povoliť, ak nie Huse na provázku, súboru, ktorý v koprodukcii s brnenským HaDivadlom inscenoval už v roku 1988 Havlovu hru Zítra to spustíme.
Hru vtedy nemohli uviesť pod menom autora a Havel nielenže nebol na premiére v Brne, lebo bol vo väzení, ale nebol ani na pamätnej repríze v Prahe v divadle Na Chmelnici 17. novembra 1989, lebo bol opäť vo väzení. Vtedy brnianski herci prerušili predstavenie, aby poskytli scénu zmláteným študentom, ktorí podali správu o policajnom zásahu na Národní třídě. Na druhý deň to boli práve tieto dve divadlá – Husa na provázku a HaDivadlo – ktoré ako prvé vyhlásili štrajk. Na to by sme práve v týchto dňoch nemali zabúdať.
Teraz v Brne však už bol autor prítomný medzi divákmi sediacimi na dvoch náprotivných tribúnach; predstavenie sa totiž odohráva v priestore medzi nimi na pravej i ľavej strane štúdiovej sály. Nejde iba o montáž textov, ale aj o simultánnosť paralelných výstupov, dokonca rôznych časov. A tak sa tu ocitá Krylov protestný song popri Gottovom „vlezlom slaďáku“ a servilnom politickom paškvile Josefa Laufera, filozofické úvahy popri banálnych rozhlasových táraninách, absurdné dialógy z Havlových raných hier s ešte absurdnejšími normalizačnými prejavmi Švorcovej .
Storočie banalít
Prvá polovica predstavenia sa končí Havlovou prezidentskou inauguráciou v decembri 1989. Druhá po prestávke pokračuje o 17 rokov neskôr. V roku 2006 odchádza Havel z Hradu. V tom istom roku sa však otvára múzeum Karla Gotta v jednej zo spevákových víl v Jevanoch pri Prahe. Tento gýčový Gottland sa stáva takmer rovnakým pútnickým miestom a turistickou atrakciou ako pražský Hrad. Prichádza storočie banalít. A to je aj jedna z tém poslednej Havlovej hry Odchádzanie, ktorej radikálne skrátená verzia tvorí druhú, podstatne monotónnejšiu časť Cirkusu Havel. Inscenátori v nej opustili princípy koláže a montáže, odstrihli simultánnu dokumentárnu vetvu a zbavili sa kontrastu dobových banalít i absurdít, ktoré dnes nie sú o nič menšie než tie spred dvadsiatich rokov.
Keďže ide o naše spoločné „novodobé dejiny“, vypovedajú mnoho podstatného aj o nás.
Recenzia / divadlo
l Cirkus Havel aneb My všichni jsme Láďa. Scénická koláž textov Václava Havla
l Scénár: Vladimír Morávek a Petr Ladislav Oslzlý, réžia: Vladimír Morávek, dramaturgia: Lucie Němečková, hudba: Daniel L. Fikejz, kostýmy: Eva Morávková
l Premiéra 7. 11. 2008 v Divadle Husa na provázku v Brne
![]() |
Autor: Martin Porubjak (Autor je dramaturg a režisér)