Čo je v opere prvoradé? Hudba alebo slovo? Kto hrá prvé husle? Skladateľ alebo režisér? Ako ďaleko smie režisér vo svojej interpretácii zájsť? V miere tolerantnosti k svojbytným režisérskym koncepciám tradične vedie nemecké divadlo. Jedným z dôkazov je aj mníchovská inscenácia Eugena Onegina v réžii aj u nás známeho Poliaka Krzysztofa Warlikowského.
Párty v štýle šesťdesiatych rokov, Larinine dcéry vlniace sa v choreografii á la ABBA, Lenskij s gitarovým puzdrom v ruke, Tatiana diktujúca list Oneginovi do dobového magnetofónu – to sú len vonkajšie „modernizujúce“ momenty Warlikowského koncepcie. Oveľa ambicióznejším vkladom je radikálne prečíslovanie vzťahov medzi postavami.
Gay love story sú in
Tatiana miluje Onegina, Onegin ju nie. Nielen preto, že ju režisér naskicoval ako nepríťažlivé stvorenie. Objektom Oneginových citov je Lenskij. Z Lenského lásky k Oľge sa tak vykľuje len mladíkova snaha o maskovanie pravej orientácie, jeho smrť je dôsledkom mileneckej roztržky medzi ním a Eugenom. Rovnako záverečný výstup vydatej Tatiany a žobroniaceho skrachovanca Onegina nemotivuje Eugenova túžba získať milovanú ženu, ale snaha zaradiť sa do „väčšinovej“ spoločnosti.
Výklad šokujúci, nie však neočakávateľný – Čajkovského ani Warlikowského sexuálna orientácia nie sú tajomstvom. Napokon, gay love story sú in (oscarová Skrotená hora).
Skôr zarazia elementárne prehrešky proti remeslu (v druhom obraze posiela Tatiana Oneginovi obálku s magnetofónovou kazetkou, v závere však trhá klasický list). Jemnocit urazia a „serióznosť“ výkladu devalvujú exhibicionistické naturalizmy (orálny styk kovbojov v polonéze, ktorá je v tejto inscenácii blúznivým snom vraha Onegina).
Kam púšťa tradícia
Hudobné naštudovanie Kenta Nagana sa vinie v rezkejších tempách a menej romantických náladách než je ucho odchované na slovanských interpretáciách zvyknuté. V kvalitnom sólistickom obsadení popri poľskom barytonistovi Mariuszovi Kwieczenovi (Onegin), gruzínskej sopranistke Tamar Iveri (Tatiana) a ruskej mezzospranistke Elene Maximovej (Oľga) s veľkým diváckym ohlasom figuroval aj slovenský tenorista Pavol Bršlík. Mladý svetobežník je stelesnením „divadelného speváka“, spájajúceho mimoriadnu hereckú dispozíciu, javiskovú príťažlivosť a hudobnú inteligenciu.
Kam teda smie režisér vo výklade diela zájsť? Závisí od toho, kam ho percepčná tradícia krajiny pustí. U nás by si Warlikowski ani neškrtol.
P. I. Čajkovskij: Eugen Onegin
Hudobné naštudovanie: Kent Nagano, scéna a kostýmy: Malgorzata Szczesniak
Réžia Krzysztof Warlikowski.
Premiéra: 26.10.2008 v Bayeriche Staatsoper v Mníchove
Autor: Michaela Mojžišová (Autorka je operná publicistka)