Niektorí spisovatelia by chceli byť najradšej neviditeľní. Ako PAVOL RANKOV. Pri našom rozhovore by si prial mať iba malinkú fotku zozadu a potešilo by ho, keby sme o ňom elektronicky nediskutovali. Asi preto, že má rád tajomno. V týchto dňoch mu vychádza prvý román Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy). Vracia sa v ňom do obdobia, ktoré má na svedomí generácia našich rodičov.
V jednej ankete ste povedali, že Kafkov Josef K. je vaším najväčším hrdinom. Naozaj je?
„Áno, aj zememerač zo Zámku, aj bankový úradník z Procesu. Nielenže nemajú v sebe nijaký vzdor a nestanú sa z nich rebeli, ale si ani nikdy neuvedomia, že všetko okolo nich je veľmi čudné. Stále sa snažia pozerať sa na absurdnú situáciu normálnymi očami. V živote to môže byť často takisto. “
Dá sa pri písaní vyhnúť iracionálnym pocitom?
„Nedá sa im vyhnúť, keď človek žije v skutočnom svete. Neriešiteľné situácie či vnútorne protirečenia musíme prežívať všetci. A nedá sa povedať, že ich spôsobuje iba spoločnosť alebo štát. Spôsobujú si to aj ľudia navzájom - nadriadení podriadeným, učitelia žiakom, manželia navzájom, rodičia deťom. Všetko sa krúti okolo nezmyselných príkazov a zvykov.“
Váš prvý román mapuje obdobie od začiatku druhej svetovej vojny po rok 1968. Cítili ste potrebu napísať objemnejšie dielo?
„Prvé poznámky som si začal robiť pred asi piatimi rokmi. Tak ako pri mojich poviedkach, išlo o inšpiráciu absurdnými situáciami. Sú bežné v každodennom živote, ale aj z historického hľadiska. Tak som sa rozhodol pre obdobie, ktoré mi pripadá najabsurdnejšie - dvadsiate storočie.“
Chceli ste ho osvetliť?
„Nechcel som vysvetľovať dejiny, skôr napísať príbeh ľudí. Historické udalosti mali byť len kulisou. Pri písaní som sa držal pravdivých reálií, ale príbeh je fiktívny.“
Prekvapovali vás počas písania nejaké historické súvislosti?
„Skôr ma prekvapilo, keď mi pri písaní niektoré veci do seba tak zapadli, že som tomu až nemohol uveriť. Niekedy som mal pocit, že moje postavy museli v tom čase naozaj žiť. Historické poznatky, fakty a informácie som zhromažďoval vlastne paralelne s písaním. Moje historické vzdelanie je totiž maturita z dejepisu za komunizmu, ostatné je nesystematické samoštúdium.“
Čo vám prinieslo samoštúdium?
„Dnes som presvedčený o tom, že to, čo sa za komunizmu dialo s nemeckou a maďarskou menšinou v Československu po druhej svetovej vojne, nemá ďaleko od fašizmu. Samozrejme, aj predtým som vedel, že sa diali krivdy, ale to, ako masívne tu fungovala štátna propaganda ako sila zla, som si uvedomil až teraz.“
Aké pramene ste využili?
„Rôzne - internet, naskenované dokumenty, dobovú tlač aj súčasné hodnotiace publikácie, alebo aj encyklopédie žurnalistiky, či pedagogiky, ktoré vyšli ešte za komunizmu.“
Je podľa vás reflexia tohto obdobia u nás dostatočná?
„Myslím, že v okolitých krajinách je lepšia a bežnejšia. Stalo sa mi, že som čítal ukážku z tohto románu pre zahraničných slovakistov z Bieloruska, Maďarska, Poľska a neboli z tých súvislostí zvlášť prekvapení. Na rozdiel od našich ľudí, tí sa ešte stále pýtajú - naozaj aj toto sa dialo? Celkovo vieme málo o našich dejinách.“
Keď si odmyslíme vás a rok vydania románu, akoby nič nenasvedčovalo tomu, že ste ho písali teraz. Použili ste neutrálny, jednoduchý jazyk. Bol to zámer?
„Použil som normálny, svoj jazyk.“
Prečo ste vsadili dej románu práve do Levíc?
„Lebo som sa chcel zaoberať aj slovensko-maďarskými vzťahmi. Patria do dejín 20. storočia a ani sa nedajú obísť.“
Mohli ste si vybrať z viacerých lokalít.
„Iste, ale keby som si zvolil Rožňavu alebo Komárno, niekto by sa zase mohol pýtať, prečo nie Levice.“
Nejaký dôvod ste predsa museli mať, nie?
„Samozrejme. V Leviciach vyrastal môj otec. Preto sa román odohráva tam. Povedal som si, že najlepšie bude využiť jeho pamäť. On je o máličko starší od postáv v románe a cez neho som si mohol všelijaké dobové fakty overovať.“
Románový príbeh ste rozohrali medzi troma kamarátmi a jedným dievčaťom. A to v čase, keď boli všetci ešte šarvanci a začala sa druhá svetová vojna. Prečo takýto štvoruholník?
„Ako ľúbostný geometrický útvar sa mi to zdalo lepšie, lebo medzi troma chlapcami sa dajú lepšie vytvárať koalície typu dvaja proti jednému. A naopak, nemôže to medzi nimi prerásť do nenávisti, lebo vždy je tam tretia, neutrálna strana. A dôležité to bolo aj z hľadiska príbehu. Keby som všetko, čo museli zažiť, rozdelil medzi menej postáv, boli by to dosť neuveriteľní dobrodruhovia.“
Držali ste sa otcových zážitkov?
„Áno. Napríklad je neuveriteľné, že mal kamaráta, ktorý sa naozaj v Amerike stal milionárom vďaka sušenej praženici, ktorú si dal aj patentovať. Ten človek to naozaj vymyslel u nás vo vedecko-výskumnom pracovisku a zbohatol vďaka tomu, že predával produkt americkej armáde. Niekoľko kapitol sa zase odohráva v tuberkulóznej liečebni. Obidvaja moji rodičia ju mali a obaja prežili vďaka tomu, že v tom čase už práve prichádzal na Slovensko streptomycín. Keby to bolo o krátky čas skôr... Ale to, že je to pravda, v románe vlastne nie je dôležité.“
Akú úlohu teda zohral váš otec pri písaní tohto románu?
„Tú, že ma informoval o tom, čo zažili jeho priatelia. Väčšina dobrodružstiev z knihy nie je jeho vlastných.“
Je to vyrovnávanie sa s minulosťou takpovediac po meči?
„Do istej miery je to vyrovnávanie sa s minulosťou, v ktorej moji rodičia žili. Patria do generácie, ktorá si musela veľmi veľa preskákať. Naši rodičia zažívali neuveriteľné obraty. Niekedy sa sťažujú, koľko zažili a s akými chudobnými dôchodkami teraz žijú. Lenže oni to nielen zažili, ale aj dopustili.
To je kruté.
„Áno. Lebo v skutočnosti s tým väčšina ľudí nemohla urobiť nič.“
V rokoch, o ktoré sa opierate, bolo okrem iného zneužívané aj postavenie žien v spoločnosti. Čo znamená z dnešného pohľadu žena vo vašom ľúbostnom štvoruholníku?
„V tomto románe je žena na prvý pohľad subjektom, o ktorý muži bojujú. V skutočnosti práve ona prešla najväčším vývinom pod vplyvom spoločenského diania. Najrealistickejšie sa vyrovnala so životom, aký je. Muži buď snívali, alebo robili neuvážené kroky. A nakoniec, práve žena rozpráva poslednú kapitolu, mužom som takúto šancu nedal, za nich hovorí rozprávač.“
Viete si predstaviť, aké by to bolo, keby ste žili v roku 1939 ako chlapec?
„Neviem, kadiaľ by sa môj život uberal. Ale keby som mal bojovať za nejaký štát alebo národ, dezertoval by som.“
Prečo?
„Lebo si nemyslím, že je také dôležité, aby som sa na niečom takom podieľal. To nech robia tí, čo tomu veria. Necítim potrebu stotožňovať sa takto s nejakou ideou.“
Vaše postavy sa nevyhnú problémom s národnosťou a vierovyznaním. Riešite v sebe také otázky?
„Svoju identitu odvodzujem od svojho náboženstva, nie od svojej národnosti. Tým, že som kresťan, mám v zásade odpoveď na každý dôležitý životný problém. V kresťanstve sú hodnoty v podstate jasné a každý problém sa s nimi dá konfrontovať. Keď sa definujem len ako Slovák, čo si budem myslieť povedzme o eutanázii alebo o rozvode?“
Prednášate na vysokej škole knižničnú a informačnú vedu. Čo vlastne riešite?
„To, čo sa v súčasnosti takto označuje, je de facto už len informačná veda. Hlavné vedecko-výskumné dianie prebieha predovšetkým v oblasti elektronických informácií. Na webe je toho dnes viac ako v akejkoľvek knižnici. Samozrejme, hovorí sa o nižšej kvalite, spornom autorstve, kope balastu a tak ďalej. Ale to je otázka času. Kvality je veľa, akurát, že si ju nemusíte vygooglovať hneď na prvej stránke.“
Akých máte študentov?
„Ak ich porovnám s tými spred pätnástich rokov, sú oveľa rýchlejší. Len čo však treba niečo analyzovať a zamyslieť sa, zrazu zisťujem, že tento spôsob im nie je vlastný. To je odvrátená stránka internetu. A sú to len prvé lastovičky. Uvidíme, ako sa spoločnosť vyrovná s tým, že dnešný vzdelanec nemá problém povedať, že v živote nečítal román alebo že Felliniho filmy sú nudné hlúposti. Myslím, že nám pred očami prebieha kultúrna revolúcia, mení sa civilizácia, jej hodnoty a priority.“
Naši rodičia sa niekedy sťažujú, koľko toho zažili a s akými chudobnými dôchodkami teraz žijú. Lenže oni to nielen zažili, ale aj dopustili. A v skutočnosti väčšina nemohla urobiť nič.
Autor: Eva Adrejčáková
