Ján Antal nepoznal meno svojho otca, ak ho chcel zistiť, musel ísť pátrať na Sibír. Tam, do gulagu, kedysi odvliekli jeho mladú matku. Po návrate domov veľa nerozprávala, takže sa o temnej časti svojej i našej histórie nedozvedel veľa. Spolu s režisérom FRANTIŠKOM PALONDEROM sa podujal na cestu po ďalekom východe, veril, že si poskladá celistvejší obraz. Film Môj otec Gulag ukazuje, že poznanie môže byť trýznivé. Nepoznanie je však rovnako tragické.
Prečo sa dal Ján Antal na to, aby sa pred kamerou odvíjal jeho príbeh?
"Hoci už v živote zažil všeličo, je to otvorený a zdielny človek. Kto je jeho otec, ho trápilo už veľmi dlho a preto aj jeho veľmi zaujímalo, ako naša spoločná filmová detektívka dopadne. Mal s nami strpenie vždy, keď sme prišli. Na filme sme robili dlho, vlastne šesť rokov. A potom, pred koncom nám napadlo, že na cestu na Východ priberieme aj jeho osemnásťročnú dcéru Simonu. Ona mala byť Janovou morálnou oporou a zároveň symbolizovať predanie štafety."
Z filmu vlastne aj plynie taká otázka - koľko generácií musí prejsť, aby sa trauma z režimu prekonala? Myslíte si, že by sa to mohlo podariť práve Simoninej generácii?
"Áno, jej generácia považuje za hodnotu to, keď rodina drží po hromade a zároveň si ešte dobre pamätá osud svojich predkov. Ona by do našej spoločnosti mohla vniesť nový občiansky rozmer - mohla by byť ako lakmusový papierik. Včas odhalí, keď sa kdesi začne nenápadne črtať nejaká nová diktatúra."
Mladej generácii sa bude pri sledovaní vášho filmu asi ťažko chápať, prečo ľudí odvliekali.
"Naozaj to boli všetko tragické prípady. Nebolo to len zatýkanie náhodou - zatýkali aj emigrantov, Maďarov, Nemcov, Židov, všetkých, čo im nesedeli do scenára. Nakrúcal som aj s jednou pani z Košíc, to bol naozaj strašidelný prípad. Cez vojnu ju odvliekli do Osvienčimu. A keď z neho po oslobodení vychádzala, Rusi počuli, ako hovorí jidiš. Pre nich to bola nemčina, a tak ju rovno zaviezli do gulagu. Tam strávila niekoľko ďalších rokov."
Ako sa spoločnosť zachovala k deťom takýchto obetí?
"Bola to tabuizovaná téma. A keďže sa o nej nemohlo hovoriť, oni nemohli žiadať satisfakciu. Zatvárali pred nimi dvere. Ani Jánovi Antalovi sa dodnes nikto neospravedlnil, za to, že sa takto trápil. Mohol skončiť ako posledný človek na Sibíri, mohol skončiť ako opilec v chajde. Pôvodným mojím zámerom bolo napokon nakrútiť trilógiu o kolektívnej vine. Dúfam, že sa už raz konečne otvoria dvere a okna, a ľudia budú počúvať. Rozprávame málo, a mňa to strašne trápi."
Aký sa vám zdá náš vzťah k histórii?
"Nevieme si ju dať dokopy. Máme pocit, že do dejín sme vstúpili až po rozpadnutí Československa. Niečo nám nevyšlo v dvadsiatom storočí - no tak sme sa stali súčasťou iného zoskupenia. To však ešte neznamená, že sme neexistovali. Aj tým by sme sa mali pýšiť. Kým však budeme odmietať uhorských kráľov a Československo považovať za diktát z Čiech, bude to znamenať, že sme na našu históriu ešte nedozreli."
Všetci Rusi, ktorých vo vašom filme Ján Antal na svojej ceste stretne, sa chovajú veľmi vľúdne. Akoby cítili vinu za režim a moc, hoci možno neboli jej aktívnymi vykonávateľmi. Myslíte si, že oni sú s vysporiadavaním sa ďalej?
"Zažili cárstvo, zažili socialistický štát, všeličo sa u nich preoralo a boli vytrhávaní zo svojich koreňov. Ale historická skúsenosť a hrdosť v nich je. A to krajine pomáha. Tam každý jeden ruský trestanec čítal Dostojevského, Puškina, pomáhala im báseň a pieseň. To si u nás neviem predstaviť. My nečítame vlastnú literatúru, necestujeme po svojich pamiatkach, Česi ich poznajú lepšie. Maďari chodia na pútne miesta, my nie. Preto sme len čiastočne prebudení."
Keďže po gulagu zostali neúplné dokumenty, Ján Antal nepozná meno svojho otca. Je zaujímavé, ako mu vo filme ruskí vyhnanci tvrdili, že je určite dieťaťom lásky.
"Aj mama mu raz povedala, že jeho otec bol dobrý človek. Z toho, čo som videl a počul, som však pochopil, že to nemohla byť len taká epizódka. Ján to však potreboval počuť, hoci je to len čiastočné, neúplné poznanie. Potreboval si upokojiť dušu, inak sa to ani nedá. Už sa s tým treba o otec bol násilník, asi by sa zmieriť. Keby sa mal teraz zaoberať tým, že jeho otec bol násilník, asi by sa zbláznil."
Vo filme ho urputne hľadáte. Naozaj ste verili, že je možné ho nájsť?
"Čakal som, že niečo nájdeme, že možno aj toho človeka stretneme. Ale nakoniec som rád, že sme ho nestretli, lebo si neviem predstaviť, v akom stave by musel byť. Bol by to opilec, žobrák, primitív, alebo niečo podobné. To by mohlo byť veľké sklamanie, som rád, že to dopadlo takto."
Na východe Ruska nezostalo po gulagu žiadne múzeum.
"Nie, a to je dobre. Nech to radšej všetko zmizne. Viete, je to tak ďaleko od sveta! Ľudia, čo tam žili, sa už presťahovali preč, niekoľko tisíc kilometrov na západ. am sa už povypínala elektrina, tam už nič neexistuje. Ten kraj zomrel. Takže kto by tam chodil, pozerať sa na rozvaliny nejakého tábora? Ten pamätník by zarástol tiež, ani by ho nemal kto postaviť. Je to hrozné, ale práve preto si to pamätajme."
Na ceste za gulagom ste stretli novinára Ivana Panikarova. On má doma veľa dokumentov. Kde ešte sú?
"Väčšinou sú roztrúsené takto, na neoficiálnych miestach. Tam, kde ich zhromažďujú entuziasti."
Aj u nás?
"U nás neviem. Mal som dohodnuté nakrúcanie s jedným pánom z Popradu. Prišli sme za ním spolu s Janom a keď sme ho ráno čakali a pili čaj v hoteli, dozvedeli sme sa, že práve zomrel. Tí ľudia sú už starí, bohužiaľ, nedožili sa satisfakcie. To je najhoršie. Ja by som to teda presunul na ich rodiny a deti a ospravedlnil sa im. Je tragické, že sa tomu nechceme venovať. Viem, že je veľa iných problémov, ale aj toto treba riešiť."
Fotogaléria
Ján Antal.
Štáb pri nakrúcaní filmu.
