BRATISLAVA. „Kto je to?“ pýtal sa svet, keď uvidel malú neznámu černošku v roku 1988 na koncerte pre Nelsona Mandelu spievať zaľúbené a revolučné piesne. Vtedy bola Tracy Chapmanová vychádzajúcou hviezdou, dnes je jednou z najlepších skladateliek. Dôkazom toho je aj jej nový album Our Bright Future, ktorý vychádza presne po dvadsiatich rokoch.
Názov albumu, ktorý by sa dal preložiť ako Naša skvelá budúcnosť, znie dosť sarkasticky. Akoby speváčka dávala najavo, že nás veľa dobrého nečaká. „Potom, čo nás v posledných rokoch stretlo, je dôležité položiť si otázku, akú budúcnosť ponúkneme ďalším generáciám,“ vysvetľuje speváčka, veľká odporkyňa politiky Georgea Busha a konfliktov v Iraku a Afganistane.
Je trochu zarážajúce, že dnes sa jej médiá zďaleka nevenujú toľko ako koncom 80. rokov, keď vydala debutový album. Po celom svete sa z neho predalo skvelých 17 miliónov kusov, aj vďaka hitom ako Baby Can I Hold You, Talking 'Bout Revolution a Fast Car.
Chapmanová nikdy neprestala byť politicky aktívna, ale na posledných introspektívnych albumoch, ktoré by si zaslúžili viac pozornosti, veľa spoločenských tém nenájdete. Štyridsaťštyriročná hudobníčka dnes spieva o láske a vzťahoch a dáva najavo, že práve tieto veci sú tie najpodstatnejšie. „Politika je v mojich piesňach stále prítomná, ale snažím sa ju viac skryť. No bojovník vo mne to vôbec nevzdal,“ povedala nedávno.
Keď si idete do obchodu kúpiť jej nový album, nedostanete iba kolekciu pesničiek. Sú tam súcit, úprimnosť, ľudskosť – jednoducho lepší svet, napísal magazín Uncut. CD Our Bright Future je presne také. Dvanásť skladieb na pomedzí folku, country alebo gospelu plynie v pokojných tempách. Sú to vnútorné monológy pre blízkeho človeka, akoby nám šepkala slová priamo do ucha.
Dnes ju považujú za nasledovníčku Dylana či Neila Younga, no ona sa tak necíti. V jej detstve hrali veľkú úlohu skôr ľudia ako Marvin Gaye alebo Aretha Franklinová, ktorí spievali o útlaku černochov v Amerike. Preto ju veľmi potešilo zvolenie Baracka Obamu za prezidenta. „Môj priateľ plakal, že na tento deň čakal celý život. Afroameričanov dlho utláčali a perzekvovali. Bola to pre nás monumentálna udalosť,“ povedala speváčka, ktorá je v súčasnosti na európskom turné len sama z gitarou. Tak naposledy hrala v bostonských baroch v 80. rokoch, keď jej piesne počúvalo iba zopár zasvätených.
