BRATISLAVA. Tanečnice z Lúčnice vedia popliesť hlavu. Spieval o tom v roku 1986 Jožo Ráž vo veľkom hite Elánu Tanečnice z Lúčnice. Mala vtedy o 22 rokov menej. Dnes je z nej už staršia dáma, v týchto dňoch oslavuje 60. výročie svojho vzniku.
V Lúčnici vyrástlo veľa talentov. Za jeden z nich označuje umelecký šéf súboru Štefan Nosáľ niekdajšiu tanečnicu Etelu Nôtovú. Pri stretnutí s ňou si na prvý pohľad nič zvláštne nevšimnete.
V uchu má ale skrytý malý načúvací strojček. Vďaka nemu prekonáva nedoslýchavosť, hendikep, ktorý ju ale od tancovania neodradil. Tanečnica s poškodeným sluchom sa k tancu dostala vďaka mame.
Tá kedysi pôsobila v SĽUKu a keď nemala dcéru kam dať, vzala ju so sebou na nácvik. Tam, z okenného parapetu pozorovala tanečníkov a učila sa od nich. Neskôr tancovala v súbore Devín. "Bola to veľká drina, ale prevážila láska k tancu," hovorí dnes Etela Nôtová.
Do Lúčnice sa dostala vďaka bratovi, ktorý sa tam jedného dňa vybral na konkurz. Absolvovala ho aj ona a uspela. O štarte v Lúčnici hovorí, že možno mala šťastie, že "bola Nosáľov typ", ale odtancované už mala svoje.
Napokon tam prežila celých jedenásť rokov. S odstupom času ich prirovnáva ku krásnej rozprávke. "Bola to Lúčnica, kde som sa naučila lepšie tancovať, prežívať tance a hlavne žiť v kolektíve." Súčasný riaditeľ Lúčnice a jej niekdajší flautista Marián Turner dopĺňa: "Lúčnica je veľká škola života. Človek sa tu naučí pokore."
Nový program k výročiu
Výkony Lúčničiarov desaťročia fascinujú. Oči diváka ale často nedovidia až do zákulisia. Život tanečnice či tanečníka z Lúčnice si totiž vyžaduje prísnu disciplínu. Mnohí tancujú popri práci alebo škole a denne trénujú aj tri hodiny.
Zvlášť rušné chvíle prežívajú Lúčničiari, nielen tanečníci, ale aj speváci a hudobníci teraz, keď súbor oslavuje 60. výročie svojho vzniku. Slávnostný program k výročiu predstavia od piatka 21. novembra do 1. decembra v bratislavskom Istropolise osemkrát. Potom, ako to už býva, zbalia kroje a pôjdu s ním do Brna a Prahy.
Úroveň podľa Nosáľa rastie
Prípravy na oslavy osobito prežíva Štefan Nosáľ. On jediný vydržal so súborom takmer od začiatku dodnes. Takmer preto, že do Lúčnice prišiel v roku 1949. Jej aktuálne účinkovanie na scéne teda vie posúdiť.
"Kvalitatívne Lúčnica rastie. Udržala sa napriek všetkým spoločensko-politickým zmenám. Privlastňovali si nás komunisti, pýšili sa našimi úspechmi a privlastňujú si nás aj demokrati. Je to preto, že Lúčnica bol vždy dobrý súbor."
Jeho úroveň je podľa Nosáľa na vzostupe aj vďaka veľkým možnostiam cestovať. "V minulosti sme mali asi také postavenie ako vtedajší úspešní športovci, tak sme cestovali." Aj keď sa Lúčničiari zväčša zo Západu vracali domov, boli aj takí, ktorí v cudzine ostali. Traja sa napríklad nevrátili v roku 1958 z Bruselu, kde súbor vystupoval na svetovej výstave EXPO. Jedna členka sa potom vrátila dodatočne.
"V zahraničí ostávalo minimum ľudí. Z nášho najdlhšieho - až polročného zájazdu po svete v roku 1956 sme sa vrátili všetci. Príslušné orgány potom skúmali, či je výchovno-pedagogická činnosť v Lúčnici v poriadku," hovorí Nosáľ.
Ohlasy zo zahraničia
"Ak tanec je výrazom radosti z ľudského života, lepší dôkaz ako je nádherná šou súboru Lúčnica, by ste nenašli," napísal denník China Daily po vystúpení Lúčnice v Číne. Úspech zožala dodnes asi v šesťdesiatich krajinách.
Po predstavení v USA americký denník The New York Times napísal, že je to prvotriedne teleso. Chválou nešetrili ani v Austrálii. Canberra Times uviedli, že sú najlepšími veľvyslancami kultúry svojej krajiny. A francúzske noviny La Marselaisse prirovnali Lúčnicu k Rolling Stones vo svete folklóru.
"Vieme ako osloviť a dojať, starších aj mládež," vysvetľuje Nosáľ a myslí tým nielen tanečníkov, ale aj orchester, spevácky zbor, kapelu a všetkých, ktorí s Lúčnicou spolupracujú. Starosti má však 82-ročný umelecký šéf s tým, kto prevezme vedenie Lúčnice v budúcnosti.
