V tomto prípade mali na kurióznych situáciách, ktoré boli permanentnou súčasťou života (a nakoniec i smrti) originálneho grafika, svoj podiel „spriatelené“ vojská, no inak si na ne vystačil sám. Kým Bondyho znova a znova privádzali do vytrženia, Hrabal sa Boudníkovými často sebazničujúcimi kúskami, ventilujúcimi úžasný pretlak energie a imaginácie, s rozkošou opájal. On najlepšie však vedel, že za týmito „barbarskými“ skutkami sa skrýva neskonalý humanizmus a až nečakane silná ľudská neha.
Hoci Boudník figuruje v niektorých jeho prózach ešte počas svojho života, slávny spisovateľ sa zo svojho obdivu k umeleckému druhovi a priateľovi naplno vyznal až po jeho tragickej smrti. Bola to Vladimírova smrť, ktorá otvorila pohľad na jeho život, konštatuje Hrabal a päť rokov po nej vydáva spomienkovú prózu Něžný barbar. Nie je to klasický životopis či beletrizovaná esej, ale nepretržitý sled básnivo autentických epizód, končiaci tou osudnou 5. decembra 1968, keď „Vladimír po hlavě skočil z hráze přítomnosti rovnou do srdce věčnosti“. Stalo sa to v Boudníkovom pražskom byte. Adresa: Na hrázi Věčnosti č. 24.
