Tie rozpaky ma celkom bavia

Do bratislavskej premiéry jeho hry Odchádzanie v Činohre SND chýbalo niečo vyše hodiny.

V 80. rokoch ste v poznámkach k uvedeniu hry Largo desolato písali, že herci nemusia vonkajšími prostriedkami príliš zdôrazňovať absurdnosť či komickosť a režiséri svojimi zásahmi „zdivadelňovať“ hru, že podstatné je, aby sa všetci držali hlavne textu. Platí to aj pre Odchádzanie?

„Áno, a nie preto, že by som pyšne ľpel na svojom texte. Je to naozaj výsledok skúseností. Tam, kde to všetko povedali jemne, zrozumiteľne, odrazu hry zaberali, mali kladný ohlas, dokonca boli niekedy určitým spôsobom aj napínavé. A tam, kde to režisér chcel urobiť veselšie, vymýšľal rôzne biomechanické triky a nápady a robil z toho určitý cirkus, tak tam to obvykle začalo divákov veľmi rýchlo nudiť. Tvrdil som to počas celého času môjho písania, pretože jednoducho takúto skúsenosť mám.“

Videli ste všetky štyri doterajšie Odcházania - v Prahe, Hradci Králové, Londýne a Varšave. Ako uspokojili túto vašu predstavu?

„Snažím sa všetky naštudovania vidieť a porovnávať aj pre eventuálne sfilmovanie či moje ďalšie písanie, no nechcem ich recenzovať alebo robiť nejaký rebríček. Každá inscenácia bola iná, každá z môjho hľadiska niekde niečo zahodila a niekde naopak v texte objavila, čo mi ani nenapadlo, že je tam ukryté. Niečo sa mi páčilo viac, niečo menej, niečo sa mi páčilo na jednej produkcii a niečo zasa na inej.“

V súvislosti s vašimi hrami sa vždy špekuluje o tom, do akej miery sú autobiografické. Príbeh odchádzajúceho politika vo vašej najnovšej hre nie je výnimkou.

„Lenže ja som Odchádzanie začal písať koncom 80. rokov, skôr, než som sa ocitol v politike. Možno som to potom obohatil o niektoré vlastné skúsenosti, ale tie boli drobné a okrajové. Pôvodný impulz vzišiel asi z niečoho iného než z mojej konkrétnej skúsenosti v politike.“

V hre ste prítomný nielen vo svojich postavách, ale aj v autorských pokynoch z reproduktora. V pražskej inscenácii znie váš autentický hlas, pre bratislavskú ste nahovorili jednu vetu po slovensky, ako to je v ďalších zahraničných produkciách?

„Vo Varšave sa napríklad v priebehu skúšania rozhodli, že to tam nedajú vôbec. Ale predstavenie bolo dobré, samozrejme, o niečo kratšie, ale také napínavejšie. Každý má právo s textom urobiť, čo chce, a keď píšem divadelné hry, musím s tým rátať.“

A čo vaše spomínané odporúčania inscenátorom?

„Ak hovorím o tom, že sa majú držať textu, tak len tlmočím svoju skúsenosť, ale nenútim nikoho, aby niečo robil tak či onak. To riziko patrí k písaniu hier, keby mi to prekážalo, musel by som písať romány alebo poviedky.“

V lete 2005 ste sa vyjadrili pomerne skepticky o tom, či túto hru vôbec dokončíte. S istým zveličením ste predpovedali, že skôr napíše anglický dramatik Tom Stoppard hru o spisovateľovi, ktorý sa márne chystal napísať najdôležitejšiu hru svojho života. Dá sa z toho odvodiť, že Odchádzanie je vašou najdôležitejšou hrou?

„Asi nie, ale človek vždy tú poslednú považuje za najdôležitejšiu. Ak Pánboh dá, a ešte napíšem nejakú ďalšiu hru, tak ju istý čas asi budem za takú považovať.“

Vnímali ste fakt, že Odchádzanie je prvá z vašich hier, ktorú ste dokončovali v slobodnej, nekomunistickej krajine?

„Samozrejme, že doba ma ovplyvňuje a dáva isté inšpiratívne témy, ale že by som priamo pri písaní cítil nejaký ostrý predel medzi dobou komunistickou a dnešnou, to by som nepovedal. Skôr som myslel na to, že nebude jednoduché vrátiť sa z politiky k divadlu. Nie je obvyklé, aby si niekto od divadla odskočil robiť prezidenta. Vedel som, že návrat bude spojený s rôznymi očakávaniami, nadmernými a aj škodoradostnými. Najviac som si to uvedomoval, keď som hru dopísal.“

V recenziách na Odchádzanie sa hovorí o absurdnej dramatike, komédii či politickom divadle. Kam ho zaraďujete vy?

„Mňa celkom bavia tie rozpaky recenzentov, keď nevedia, ako majú hru zaškatuľkovať. To je dobre.“

Havel je divadlo

Žijúci symbol prezidenta Václav Havel besedoval ešte v piatok vo Zvolene na Víkende atraktívneho divadla. V sobotu večer však už vládlo okolo neho „pozdvižení“ v rozľahlých priestoroch našej najväčšej scény v Bratislave. Navštívil tu slovenskú premiéru svojej hry Odchádzanie.

Málokedy sa vidí taká hustota osobností z kultúrneho a politického života. Nechýbali zástupcovia diplomacie, českí kritici, intelektuálna elita ani okukané tváre spoločenskej smotánky. Neprišiel minister kultúry. Padalo však mnoho ďakovných, obdivných, úctivých i priateľsky skomolených slov.

Václav Havel, ktorému ľudia dodnes neúnavne hovoria pán prezident, otvoril najprv výstavu dokumentujúcu jeho život a dielo. Putovná stála expozícia Knižnice Václava Havla by mala byť prvým európskym pokusom vybudovať čosi podobné americkým prezidentským knižniciam.

Inscenácie svojej novej hry autor zámerne navštevuje, aby mohol porovnávať jej rôzne poňatia. Potešilo ho, že po Záhradnej slávnosti a Vyrozumení režíroval jeho hru v SND opäť Peter Mikulík. Aj to, že ju neozvláštňoval. Slovenskú inscenáciu považuje zatiaľ za jednu z najlepších (ide v poradí o štvrtú verziu).

Hra Odchádzanie nastolila otázky, ktoré sú imanentnou súčasťou dramatického myslenia. Jej autorovi sa dostalo pod kožu nielen cez divadlo, ale aj cez politiku, je teda samozrejmé, že tieto dva svety vo svojej tvorbe spája.

„Hra sa odohráva v obmedzenom časopriestore. To je priama výzva k tomu, aby sa niečo, čo nebolo vysvetlené, v pravú chvíľu vysvetlilo,“ odpovedal na otázku SME, prečo je preňho ako pre dramatika hra so štruktúrou hry dôležitá.

Eva Andrejčáková

Keď sa rúbe les, politici lietajú višňovým sadom

Politika nie je prechádzkou ružovým sadom. Aj o tom je hra Václava Havla, ktorá je smutnou groteskou odchodu verejného činiteľa z funkcie.

Václav Havel má ostatné týždne plné „prichádzaní“. Po májovej svetovej premiére v pražskom divadle Archa sa jeho Odchádzanie dostalo do repertoáru Klicperovho divadla v Hradci Králové v réžii jeho dlhoročného priateľa Andreja Kroba. Premiéra tejto hry sa vo varšavskom divadle Ateneum konala len pred týždňom a pred dvomi týždňami mal v brnenskom divadle Husa na provázku premié­ru projekt Cirkus Havel. V Česku sa chystajú ešte ďalšie dve verzie Odchádzania. A od septembra nechýba hra ani v repertoári štúdiového divadla Orange Tree Theatre v Londýne.

Havlov text by bol vnímaný ako politický, aj keby v ňom nehovoril o politike tak priamo ako v Odchádzaní. Pritom bolestivý proces opúšťania nejakého postu sa zďaleka netýka len politikov. Bývalý kancelár Rieger má svoje temné miesta, ale stále si zachováva istú „šľachtickú“ noblesu Čechovových hier, jeho nástupcovia už jeho sady rúbu a tradičné vily prestavujú na multicentrá s podnikateľským zápalom Lopachina, známej postavy z Višňového sadu.

Divadlo na divadle

Kancelárove prejavy sú vo výraznom podaní Mariána Labuda plné fráz, v tom sa veľmi nelíši od politikov, ktorí ho pri moci vymenili. Scéna, v ktorej kancelár odchádza s bustou Ghándího, je nemou výčitkou. Patrí tento štátnický dar, zapísaný ako štátny inventár, kancelárovi aspoň trochu morálne? Klame aj sám seba, alebo len svojich voličov? Tvorcovia nás nenechali pridlho sa trápiť nad otázkou jeho vnútornej integrity, vopred vyzradené je aj tajomstvo ostatných postáv.

Bulvárny novinár Jack (Branislav Bystriansky) číta otázky pripravené niekým iným, o nestrannom vedeckom zápale sexi politologičky Bey (Monika Hilmerová), ktorá otvorene koketuje s mocou, si takisto nemôžeme robiť ilúzie. Tajomník Viktor (Richard Stanke) sa od začiatku správa tak, že by sme mu určite svoje súkromné listy nezverili. Vypočítavosť zlej dcéry Vlasty (Helena Krajčiová) už takisto nemôže nikoho prekvapiť. Prechod kancelárových blízkych do tábora víťazov je priveľmi predpokladateľný. Herecké výkony v tejto grotesknej štylizácii pôsobia kompaktne.

Hoci sa časť dialógov venuje praktickej prevádzke rodiny, hrá sa takmer v abstraktnom prostredí. Vládna vila, ktorú musí kancelár Rieger opustiť, je sterilná ako operačná sála. Veľkoryso jednoduchá scéna Alexandry Gruskovej by sa vynímala na scénografickej súťaži. Postavy pôsobia ako hráči rozhodení po zelenom ihrisku trochu v štýle divadla na divadle.

Réžia Petra Mikulíka ponúka aj prekvapenia, časté prekladanie záhradného nábytku však prestáva byť už nositeľom významu. Azda sa aj vo veľkej sále mohol vytvoriť priestor pre intímnejší zážitok. Komunikatívnejšie proscénium je prenechané len scénickým efektom.

Inštrukcie a váhania

Aj v kostýmoch cítime skôr farebné gestá ako pokus o autenticitu. Domáckosť symbolizuje len deka, ktorá v scéne citujúcej Leara spraví z kancelára rímskeho cisára, ktorému sa rozpadá impérium.

Havel svojho bývalého vladára nechal ponížiť pre istotu dvakrát - aj na spôsob tragédie, aj komédie - sypú sa naňho teatrálne všetky živly, ale padnú mu doslovne aj gate. Ani jedna z týchto scén však nevyvoláva totálny efekt.

Najvtipnejšie opäť pôsobia Havlom nahovorené inštrukcie, ktoré so vzácnou sebairóniou pripúšťajú dramatikove váhania. Autor podchvíľou upozorňuje hercov, aby sa neuchyľovali k zveličeniu. Slovenské naštudovanie sa práve s ním zámerne pohrávalo. Havel sa určite dá inscenovať aj takto, ale ako o to v jednej chvíli prosí hlas dramatika, nešlo by to civilnejšie?

Recenzia / divadlo

Václav Havel: Odchádzanie

Preklad: Milan Lasica

Réžia: Peter Mikulík, dramaturgia: Martin Porubjak, scéna a kostýmy: Alexandra Grusková, hudba: Peter Mankovecký

Hrajú: Marián Labuda, Mária Kráľovičová, Jozef Vajda, František Kovár, Richard Stanke, Zuzana Kocúriková a ďalší

Premiéra 22. novembra 2008 v Sále Činohry SND Bratislava.

Zuzana Uličianska