Václav Havel má ostatné týždne plné „prichádzaní“. Po májovej svetovej premiére v pražskom divadle Archa sa jeho Odchádzanie dostalo do repertoáru Klicperovho divadla v Hradci Králové v réžii jeho dlhoročného priateľa Andreja Kroba. Premiéra tejto hry sa vo varšavskom divadle Ateneum konala len pred týždňom a pred dvomi týždňami mal v brnenskom divadle Husa na provázku premiéru projekt Cirkus Havel. V Česku sa chystajú ešte ďalšie dve verzie Odchádzania. A od septembra nechýba hra ani v repertoári štúdiového divadla Orange Tree Theatre v Londýne.
Havlov text by bol vnímaný ako politický, aj keby v ňom nehovoril o politike tak priamo ako v Odchádzaní. Pritom bolestivý proces opúšťania nejakého postu sa zďaleka netýka len politikov. Bývalý kancelár Rieger má svoje temné miesta, ale stále si zachováva istú „šľachtickú“ noblesu Čechovových hier, jeho nástupcovia už jeho sady rúbu a tradičné vily prestavujú na multicentrá s podnikateľským zápalom Lopachina, známej postavy z Višňového sadu.
Divadlo na divadle
Kancelárove prejavy sú vo výraznom podaní Mariána Labuda plné fráz, v tom sa veľmi nelíši od politikov, ktorí ho pri moci vymenili. Scéna, v ktorej kancelár odchádza s bustou Ghándího, je nemou výčitkou. Patrí tento štátnický dar, zapísaný ako štátny inventár, kancelárovi aspoň trochu morálne? Klame aj sám seba, alebo len svojich voličov? Tvorcovia nás nenechali pridlho sa trápiť nad otázkou jeho vnútornej integrity, vopred vyzradené je aj tajomstvo ostatných postáv.
Bulvárny novinár Jack (Branislav Bystriansky) číta otázky pripravené niekým iným, o nestrannom vedeckom zápale sexi politologičky Bey (Monika Hilmerová), ktorá otvorene koketuje s mocou, si takisto nemôžeme robiť ilúzie. Tajomník Viktor (Richard Stanke) sa od začiatku správa tak, že by sme mu určite svoje súkromné listy nezverili. Vypočítavosť zlej dcéry Vlasty (Helena Krajčiová) už takisto nemôže nikoho prekvapiť. Prechod kancelárových blízkych do tábora víťazov je priveľmi predpokladateľný. Herecké výkony v tejto grotesknej štylizácii pôsobia kompaktne.
Hoci sa časť dialógov venuje praktickej prevádzke rodiny, hrá sa takmer v abstraktnom prostredí. Vládna vila, ktorú musí kancelár Rieger opustiť, je sterilná ako operačná sála. Veľkoryso jednoduchá scéna Alexandry Gruskovej by sa vynímala na scénografickej súťaži. Postavy pôsobia ako hráči rozhodení po zelenom ihrisku trochu v štýle divadla na divadle.
Réžia Petra Mikulíka ponúka aj prekvapenia, časté prekladanie záhradného nábytku však prestáva byť už nositeľom významu. Azda sa aj vo veľkej sále mohol vytvoriť priestor pre intímnejší zážitok. Komunikatívnejšie proscénium je prenechané len scénickým efektom.
Inštrukcie a váhania
Aj v kostýmoch cítime skôr farebné gestá ako pokus o autenticitu. Domáckosť symbolizuje len deka, ktorá v scéne citujúcej Leara spraví z kancelára rímskeho cisára, ktorému sa rozpadá impérium.
Havel svojho bývalého vladára nechal ponížiť pre istotu dvakrát - aj na spôsob tragédie, aj komédie - sypú sa naňho teatrálne všetky živly, ale padnú mu doslovne aj gate. Ani jedna z týchto scén však nevyvoláva totálny efekt.
Najvtipnejšie opäť pôsobia Havlom nahovorené inštrukcie, ktoré so vzácnou sebairóniou pripúšťajú dramatikove váhania. Autor podchvíľou upozorňuje hercov, aby sa neuchyľovali k zveličeniu. Slovenské naštudovanie sa práve s ním zámerne pohrávalo. Havel sa určite dá inscenovať aj takto, ale ako o to v jednej chvíli prosí hlas dramatika, nešlo by to civilnejšie?
Recenzia / divadlo
Václav Havel: Odchádzanie
Preklad: Milan Lasica
Réžia: Peter Mikulík, dramaturgia: Martin Porubjak, scéna a kostýmy: Alexandra Grusková, hudba: Peter Mankovecký
Hrajú: Marián Labuda, Mária Kráľovičová, Jozef Vajda, František Kovár, Richard Stanke, Zuzana Kocúriková a ďalší
Premiéra 22. novembra 2008 v Sále Činohry SND Bratislava.
