Kým sa na niekoľkých miestach Bratislavy v sobotu rozbehla večerná megaakcia mobilného operátora s Müllerom, Kirschnerovou či Chiki liki tu-a, v Moyzesovej sieni bol ďalší koncert trčiaci z bežnej ponuky. Festival Bratislavské hudobné slávnosti ponúkol dve premiéry, skladbu pre elektrickú gitaru, fujaru a orchester i vokálno-inštrumentálnu fresku na biblické témy.
Na pódium sa pred sálou, ktorú vypredalo rôznorodé publikum, postavil Štátny komorný orchester Žilina s dirigentom Petrom Breinerom. Úvod patril premiére Symfonie všech Midi Lidí od Mareka Piačeka. Skladateľ opäť predstavil koncept „hudby v hudbe“. Tentoraz sa vyrovnal s tvorbou amerického minimalistu Philipa Glassa a zároveň s populárnou českou elektropopovou skupinou Midi Lidi. V päťčasťovej skladbe zazneli aj citáty z Bacha, Wagnera či Rachmaninova. Kto nič nespoznal, mohol oceniť melodické témy a svižnú rytmiku spracovanú (aj zahranú) s nenápadne vtipným nadhľadom. Vymyslieť niečo nové je ťažké, ale novým môže byť recyklovanie ešte nerecyklovaného, čo sa Piačekovi podarilo.
Kým Symfonie všech Midi Lidí predstavila to, čo je populárne dnes, druhá premiéra večera – Koncert pre klavír a orchester Leopolda Koželuha ukazuje, čo bavilo publikum koncom 18. storočia. Práve tento český skladateľ, ktorý sa usadil vo Viedni, bol skutočným Mozartovým rivalom. Spolu písali aj prvé klavírne koncerty, no ich porovnanie vyznieva rovnako kruto, ako vo Formanovom filme Amadeus, kde starý Salieri prehráva svoju hudbu ošetrovateľovi. Ten sa chytí, až keď príde na citát z Mozarta. Tomas Dratva, mladý pianista so slovenskými koreňmi, urobil pre Koželuha veľa (aj spolu so Žilinčanmi) a hrať súčasnú hudbu v kombinácii s klasikou je inak dobrý nápad, ale zaradenie tohto diela bolo trochu nasilu. Štyri rôzne skladby naraz v sobotu popoludní je pre väčšinu divákov priveľa. Ani autor tohto textu, žiaľ, nedokázal zostať do konca na Tri žalmy kajúcne pre zbor a orchester od mladého skladateľa Mareka Spustu.
Po prestávke prišlo na skladbu Opus č. 1 Andreja Šebana. Ten mal premiéru takmer na deň presne pred dvomi rokmi, no prvú verziu autor prerobil. To, čo znelo v Bratislave, bolo odvážnejšie, viac vynikol kontrast ľudových nápevov a postupov hudby 20. storočia. Svoj sólový part Šeban rozdelil medzi gitaristu Michala Bugalu a fujaristu Romana Bienika, čím skladba trochu stratila na autenticite a improvizovaných pasáží sa do nej dostalo menej.
Keď si však k sobote prirátame vydarené nedeľné popoludnie Zwiebelovho kvarteta, ktoré schuti zahralo diela súčasných amerických autorov, bol to silný úvod festivalu, ktorý má pred sebou ešte celé dva týždne.