BRATISLAVA. Kým politici vykrikujú, že na Slovensku nebude druhé Kosovo, Andrej Bán naozaj vie, čo všetko slovo Kosovo znamená. Vie to preto, lebo tam chodí deväť rokov. Nie sporadicky ani na zákazku, ale preto, že nemôže inak.
Deväť rokov pendloval medzi Kosovom a Slovenskom. Snažil sa pochopiť nepochopiteľnú nenávisť medzi tamojšími Srbmi a Albáncami. Okrem prekladateľa mu pritom pomáhal - ako inak - fotoaparát.
Mlčať a predsa komunikovať
Vyše stostranová kniha väčšieho formátu ponúka fotografie dosť odlišné od tých, ktorými nás kŕmia médiá. Viac ako štyridsať výjazdov na toto územie spôsobilo, že Bán vníma tamojší život komplexne a bez čiernobielych okuliarov. A preto môže ísť ďalej, až do detailu. Doslovnú zrozumiteľnosť necháva iným, on nechce šokovať, chce prehovoriť obrazom. Nekričať, mlčať a predsa komunikovať.
Fotografie o Kosove sú v priam meditatívnej nálade, nie vždy môže byť úplne jasné, na akú udalosť sa práve pozeráme a ani ktorej strane, či srbskej, alebo kosovskej vypálili dom. Nekonkrétnosť a tajomno však vôbec nie sú na škodu. V čase, keď médiá všetko rady vykvákajú až do najtrápnejších intímností, je citlivo „maľované“ Kosovo o to vzácnejšie. Bán farebnou fotografiou absorbuje atmosféru tohto Bohom zabudnutého kúska Európy, hnev Srbov, hnev Albáncov rovnako ako beznádej aj nádej oboch strán.
Nepredstavujme si však nijaké veľké gestá, Bán si skôr všíma obyčajný život, ktorý dokáže neobyčajne zobraziť: novinami zalepené okná ako únik a skrýša pred druhým etnikom, pena na špinavých oknách kebabárne, chlapcov na ulici, ktorí sa jašia s potrhanými bilbordmi politikov, basketbalový kôš a za ním rozpadajúci sa dom.
Alebo: chlapci na konároch, pod nimi žltý lampáš obmotaný červenými svetielkami a pred nimi kosovské vlajky či oslavy vyhlásenia nezávislosti Kosova. Táto fotka, samozrejme, musí knihu o Kosove uzatvárať.
Kniha ako fotografia
Na knihu sa nepozerá ľahko, lebo rozpráva skutočný príbeh, ktorý má len zdanlivo šťastný koniec. Andrejovi Bánovi sa ale podarilo takmer nemožné. Dať ľudskému nešťastiu vkus.
Bán si pre knihu zvolil klasický rozmer fotografie, ktorý dodržiava, nijaké experimenty s orezávaním. Každej fotografii venuje dvojstranu, medzi fotky občas vloží text, smutné a kruté príbehy Srbov a Albáncov. A na záver stručné popisky. Ich umiestením mimo fotografií akoby chcel povedať, že fotografiami povie oveľa viac.
Je to pravda. Tentoraz však prezradil veľa nielen o Kosove, ale aj o sebe. Že vidí viac.
Pohreb v albánskej dedine. Milaj, december 2007.
