O obrovskej popularite prvej hry Osvobozeného divadla, ktorú Voskovec a Werich nazvali Vest Pocket Revue, svedčí aj osud nevinnej a úprimne mienenej otázky „Žeby Alois Jirásek?“, ktorá sa stala okrídlenou vetou a vraj sa používala aj vtedy, keď hráčom pri tenise spadla loptička do autu. Vyše dvesto repríz vestpoketky bolo dostatočným dôvodom aj na to, aby V&W podľa nej nazvali v roku 1929 svoj divadelný časopis.
V Malackách, Bruntále i Miláne
Mesačník sa síce dožil len siedmich čísel, no v spektre vtedajších periodík predstavoval dôležitú kultúrnu revue, ďaleko presahujúcu rámec domovského divadla. O päť rokov na ňu Voskovec s Werichom nadviazali časopisom Lokální patriot, ktorého názov „sa pekne vyníma v Klajpedě, Malackách, Bruntále, Miláne i Valparaise“.
Úvodné číslo vyšlo pri otvorení dočasnej druhej scény V&W – Spoutaného divadla a jeho premiéry Balady z hadrů a vydržal až do záveru sezóny v roku 1938.
Listovanie časopismi ponúka kniha Františka Cingera Tiskoví magnáti Voskovec a Werich, ktorá popri doteraz nepublikovaných rozsiahlych reprintových ukážkach komentuje existenciu Osvobozeného divadla v širších súvislostiach domácej, ako aj medzinárodnej umeleckej avantgardy.
Popri dvojici protagonistov a Jaroslavovi Ježkovi defilujú v knihe mnohé ďalšie mená, podieľajúce sa na tvorbe divadla i oboch periodík.
Náklad 400–tisíc?
Vest Pocket Revue aj Lokální patriot zostali verné umeleckým metódam divadla, a tak ich samozrejmou súčasťou bolo aj zveličenie. „Hravo sme sa stali divadelnými magnátmi, no to neuspokojuje našu ctižiadosť a nedali sme si pokoj až do dneška, keď sa stávame tlačovými magnátmi,“ píšu V&W.
Inokedy na bombastickom reklamnom plagáte informujú, že náklad 400 000 výtlačkov „pravdepodobne nikdy nebude dosiahnutý“.
Voskovec s Werichom uverejňovali v časopisoch vlastné state a úvahy, výňatky z kritík, polemiky, úryvky z hier, dôležité správy z kultúry (napríklad o návšteve Igora Stravinského v Prahe), ako aj texty významných postáv zahraničnej umeleckej scény.
Tu mal svetovú premiéru text Phillipa Soupaulta Budúcnosť Charlie Chaplina a ten istý autor ponúkol aj stať o Alfredovi Jarrym, ktorého hru Kráľ Ubu pre Osvobozené divadlo preložil Voskovec a Werich si v nej zahral hlavnú úlohu.
Jean Cocteau, ďalší inšpiratívny zdroj, odkazoval z časopisu svojimi sentenciami, že „mladý človek nemá nakupovať zaručené hodnoty“ a „krásne robí dojem ľahkého, a to je to, čím obecenstvo pohŕda“.
Osudná Pohádka máje
Špeciálne pre vestpoketku napísal báseň F. X. Šalda, priestor tu mali verše Konstantina Biebla, Jamesa Joycea či Tristana Tzaru. Štúdiu o tomto slávnom dadaistovi napísal Karel Teige, duša českého umeleckého spolku Devětsil, na ktorého pôde Osvobozené divadlo začínalo. Voskovec v Devětsile požíval úctu už ako sedemnásťročný za svoje „obrazové básne“, no o pár rokov ho práve Teige vylúčil za to, že si zahral v „komerčnom filmovom gýči“ Pohádka máje.
Film napriek tomu V&W učaroval a vo chvíľach vrcholiaceho nadšenia a číreho naivizmu chcelo Osvobozené divadlo vyprodukovať štyri filmy ročne. „Film sme mali radi oveľa skôr než divadlo, a to, čo sme začali robiť v divadle, sme sa naučili len a len z filmu,“ tvrdila slávna dvojica a v roku 1935 chcela pre filmovanie prerušiť na rok činnosť Osvobozeného divadla.
V roku 1937 uverejnili Voskovec s Werichom zásadný text, hodnotiaci desaťročie fungovania Osvobozeného divadla, ktoré napriek tomu, že nikdy nezľavilo z rýdzo umeleckých cieľov a nepodľahlo lacnej ľúbivosti, si získalo veľkú obľubu v najširších kruhoch publika, u náročných intelektuálov i jednoduchých ľudí. Čoskoro však už na všetko mohli len spomínať v americkom exile, kam odišli po zákaze divadla začiatkom roku 1939.
Divadelníci, ktorí „naučili češtinu sa smiať“, sa mohli len trpko spýtať: Žeby Alois Jirásek?
Recenzia
František Cinger: Tiskoví magnáti Voskovec a Werich. Vest Pocket Revue a Lokální patriot.
Jiří Tomáš – nakladatelství Akropolis.
Praha 2008.
