dlo pripravil v spolupráci s varšavskou národnou operou, kde je umeleckým šéfom, celkom nový projekt Gluckovej opery Orfeus a Eurydika.
Premiéru má v poľsko-slovenskom obsadení o týždeň.
Vyštudovali ste filmovú réžiu, prečo robíte operu?
„Urobil som štyri filmy, ale opera je pre mňa inšpiráciou práve tým, že aj ona môže hovoriť o súčasnosti, hoci to nie je jej doménou. Knihy či noviny môžu, samozrejme, byť aktuálnejšie, ale opera a jej expresívna hudba dávajú viac. Je to posledné umelecké dielo, pri ktorom si ešte zachovávame istý rituál a obliekame sa sviatočne. Vo všetkých týchto zvykoch, často aj iritujúcich, vidím pokus o prekonanie prítomnosti a dosiahnutie večnosti umenia.“
Pred tromi rokmi ste sa v rozhovore pre mesačník Didaskalia vyjadrili, že opery nepsychologizujete, skôr maľujete. Spievajúce osoby sú abstrakciami a tejto konvencii by sa mala prispôsobiť aj scéna. Scénografiu k Orfeovi však tvorí súčasný byt.
„Máte pravdu, zmenil som sa a teším sa z toho. Neznášam umelcov, ktorí robia stále to isté, patrím medzi tých, ktorí hľadajú po ceste. Toto bude moja najrealistickejšia opera, mám tam dokonca aj nezvyčajne naturalistickú scénu samovraždy. U Glucka sa nehovorí, prečo Eurydika zomrela, v mýte sa spomína had, ktorý môže byť aj falickým symbolom. V mojej interpretácii Orfeus nachádza svoju ženu mŕtvu v byte, potom vchádza v spomienkach do svojho súkromného pekla. Nezaujíma ma peklo, ktoré nepoznáme zo skúsenosti, ale peklo medziľudských vzťahov.“
Hodí sa to ku Gluckovej barokovej hudbe?
„Baroková hudba je dnes veľmi moderná, počúvame ju aj v aute. Prečo by sa mala hrať len v barokovej parochni? Aj sklenená pyramída v Louvri je akýmsi zvláštnym kontrapunktom k barokovému kráľovskému palácu. Nemyslím si, že dnes by sme niekomu inteligentnému mali ukazovať Chárona na lodičke, ako sa plaví do podsvetia.“
Nezruší sa pritom sila mýtu?
„Celú mýtickú cestu s hrdinom prechádzame. Je to veľmi intímny príbeh o nemožnosti rozlúčiť sa. Keď nám niekto umiera, vojde do nás detský vzdor. Neskôr, keď už smrť prijímame, začíname s mŕtvou osobou akýsi rozhovor. Takto chápem mýtus o Orfeovi. Najťažšie bolo pre mňa zinscenovať to, že sa nesmel na ceste z podsvetia obzrieť. Bohovia predsa museli vedieť, ako sa to skončí. Povedali mu, že sa môže obrátiť v čase, ale ak sa neobráti. Podľa mňa v tom bola už zašifrovaná informácia, že sa to nedá.“
Čím sa pri analýze tém opery inšpirujete?
„Vyberám si len tie námety, pri ktorých sa dá nad niečím uvažovať, a potom čítam všetko, čo sa ich témy môže dotýkať. Nikdy nepracujem nad operou kratšie ako rok, pri tejto som mal vypracované štyri kompletné verzie, v jednej som vychádzal aj z autohavárie.“
Ako ste si v takejto interpretácii poradili s postavou Amora?
„Amor je poslom bohov, v tomto prípade trochu zvláštnym, ale ďalej by som neprezrádzal.“
Gluckova opera sa končí šťastne, Amor oznamuje, že sa Eurydika vrátila.
„My sme tento záver vyškrtli. Gluck bol veľkým umelcom, napísal manifest o tom, že v opere musí nastúpiť syntéza medzi hudbou a divadlom, ale toto bol jeho ústupok obdobiu, v ktorom sa všetky predstavenia museli končiť maskami a tancami. Máme síce záväzok inscenovať verne Glucka, ale aj povinnosť hovoriť so súčasníkmi. Je veľmi ľahké urobiť na scéne diabla s rohami, ale intelektuálne je to priveľmi lacné. Nikto už dnes nepovie, že Shakespeare sa dá hrať len v pančuškách. Táto revolúcia je v činohre vyhraná, v opere sa len začína.“
Ako je to v Poľsku?
„Ked sme urobili v roku 1999 Madamu Butterfly, jedna diváčka o nej povedala, že sú to Hviezdne vojny. Dnes je táto produkcia už klasikou. U nás sa podarilo otvoriť tento žáner aj tým, ktorí majú radi súčasné umenie. Aj Lars von Trier či Almodóvar predsa robia opery.“
Po istej pauze ste sa stali opäť umeleckým šéfom Národnej opery vo Varšave. Nemusíte na tomto poste robiť aj kompromisy, ktoré ako režisér odmietate?
„Občas áno. Som radikálny, ale viem, že niekedy musím dať do programu aj tradičnejšie predstavenie. Aby sme nestratili kontakt s divákmi.“
Koľko predstavení bude na Slovensku, koľko vo Varšave?
„Zatiaľ hovoríme o ôsmich, po nich sa scéna presunie do Varšavy. Takýmto spôsobom dnes spolupracujú viaceré operné domy, aby ušetrili náklady na scénu.“
Veríte, že si túto produkciu prevezme aj Plácido Domingo pre Los Angeles, ako niektoré vaše predchádzajúce?
„Príde si ju pozrieť do Varšavy, ale zatiaľ sa ešte nerozhodol, či ju bude chcieť len dirigovať, alebo v nej aj hrať. V tejto koncepcii môže byť totiž hrdina aj starší.“
Budú podľa vás ľudia chcieť počúvať o pekle v srdci? Nezabijú „obyčajní“ diváci túto operu, tak ako opité Bakchantky smutného Orfea?
„Ja si stále vyberám nepopulárne námety. Myslím si, že treba hovoriť o dôležitých veciach. Súčasnosť síce nechce hovoriť o smrti, ale nájdu sa určite aj takí, ktorých sa téma dotkne. Tiež som prežil rozchod, bolo to presne v čase, keď som si postavil nový dom. Povedal som to zo žartu svojmu architektovi, že je to paradox a on mi odpovedal, že je to pravidlo. Aj môj Orfeus žije v byte s ešte nevybaleným nábytkom.“
Veríte, že takýto koncept opernej inscenácie bude mať úspech aj na Slovensku?
„Úlohou umelca je ísť dopredu, ale zároveň aj vyhrávať. Mne sa doteraz darilo to, že na moje opery chodia diváci na celom svete. Nemôžem vyčerpať tému Orfea, prichádzam len so svojou verziou. Určite prídu tradicionalisti a povedia, že takto sa nerobí Gluck. Je však v Sevres pri Paríži uložená mierka, ktorá určuje, ako majú opery vyzerať?“
