ONA bola sledovaným objektom Nymfa, ON mal krycie meno Rómeo. „To už si nemohol vybaviť Júliu?“ pýta sa ONA po tom, čo zistí, že jej manžel na ňu donášal celých dvadsať rokov. Na príkaz eštebákov si ju mal ešte aj zobrať, aby sa dostal bližšie k jej otcovi, disidentskému spisovateľovi evidovanému Štátnou bezpečnosťou.
ON musel byť skutočne prominentným objektom/agentom, mali ho totiž sledovať 24 hodín, hoci mu paradoxne nezaviedli do bytu telefón, skvelý nástroj odpočúvania. Vystačili si so susedom. Nebolo to však také jednoznačné, ako si myslíme. ON svoju ženu skutočne miloval, bol najväčším romantikom v službách ŠtB. Spolupracovať začal preto, že chcel za devízy získať lieky pre svojho otca umierajúceho na leukémiu následkom jeho pobytu v komunistickom tábore v Jáchymove.
Aj ONA mala svojho muža rada, hoci zakaždým, keď išiel ako bývalý pracovník Filmexportu na zahraničnú cestu, si smútok za ním odsúložila s niekým iným.
Po divadelnom vyrovnaní s praktikami ŠtB sa v divadle volalo už od revolúcie. Neskoro-normalizačná tragédia, ktorá vznikla podľa námetu Juraja Kukuru, mala v línii predchádzajúcich politických produkcií tohto divadla práve takúto záslužnú ambíciu. Už nielen školáci si totiž mýlia nežnú revolúciu s rokom 1968, a to všetko dokopy azda aj s SNP. O to väčšia zodpovednosť padá na inscenátorov, ktorí si podobne náročnú tému vyberú – aby hovorili tak presne a tak úprimne, ako sa len dá.
Na Slovensku podpísalo Chartu 77 tak málo ľudí, že by sa azda viac oplatilo opísať konkrétne príbehy týchto statočných, ako sa púšťať do podobných všeobecných orwellovských psychotrilerov a prvkami melodrámy.
Úvahy o historickej dôveryhodnosti detailov tohto námetu prenechám ÚPN, snaha o vystihnutie paradoxov života by mohla byť umelecky autentická, keby jej realizácia nehraničila s hystériou.
Klimáček si na báze daného storylinu mohol dovoliť zostať Klimáčkom prvých dvadsať minúť, kým v rámci rodinnej oslavy vysoké témy vtipne koexistujú s nízkymi. Ani v tejto časti produkcie však nie sú všetky scénické prvky autentické.
Vyšetrovanie v druhej časti hry sa posúva surreálnejšie do labyrintu tvoreného rozpadnutým monumentom moci. V treťom dejstve sa tento moloch moci opäť spája, aby tvár naležato vytvorila absurdnú krajinu, akýsi ostrov neslobody. Podobný prvok sme nedávno videli aj v opere Svätopluk, aj v tomto prípade mali inscenátori takmer operné ambície v rozmeroch antickej tragédie.
Juraj Kukura už neraz ukázal, že má na zobrazenie kontroverzných charakterov, tentoraz však zo seba trhal košeľu nielen metaforicky. Zdena Studenková zahrala so šarmom všetko, čo jej text ponúkol, hoci ani kontúry jej postavy neboli celkom jasné. Bola obetavou mamičkou či intelektuálnou nymfou?
Ani Juraj Loj v úlohe syna hru nekazil. Záverečné rozhodnutie oznámiť svoj záujem o vstup do strany nás však nijako citovo nezasiahne. Takto jednoducho to zas neprebiehalo.
Režisér Martin Čičvák neustrážil, aby sa inscenácia neprepadala do monumentálneho pátosu. To, čo malo byť obžalobou ústupkov robených za socializmu, sa tak paradoxne stalo príkladom umeleckých kompromisov súčasnosti.
Divadlo Aréna. Viliam Klimáček: Komunizmus. Námet: Juraj Kukura. Réžia: Martin Čičvák. Dramaturgia: Martin Kubran.
Účinkujú: Zdena Studenková, Juraj Kukura, Milan Antol, Vladimír Bartoň, Ľubomír Bukový/ Juraj Loj.
Premiéra: 28. novembera 2008.
