Realizácia Matúša Čáka musela rátať s obmedzeniami zájazdovej inscenácie. Preto na mnohé základné atribúty javiskového diela museli autori rezignovať. Priznáva to i Dodo Gombár v bulletine, keď inscenáciu charakterizuje ako „koncertné divadlo alebo divadelný koncert“. Buďme teda k skromnému javiskovému tvaru zhovievaví. Aj tendenčný a nedramatický príbeh možno prijať. Najmä ak historik Pavel Dvořák v záverečnej video dokrútke pripúšťa, že libreto je skôr idealizujúcou rozprávkou.
Menej zhovievavosti si zaslúžia ostatné zložky inscenácie. Predovšetkým skladateľ Ľubomír Horňák neprekročil rovinu hudobných ilustrácií na efekt koncipovaných obrazov. Jeho hudobný jazyk nenapĺňa kánony rocku a často sa kĺže po podkladajúcich sa popevkoch, v ktorých prevláda pátos a falošná mohutnosť. Kriticky treba upozorniť na veľmi slabú úroveň spevných textov, v ktorých zaznieva až priveľa bohemizmov – nielen v slovách (chtíč), ale aj v syntaxi (vždy tomu tak bolo, vždy tomu tak bude). Nehovoriac o nepochopiteľných odkazoch napríklad na akože vtipnú kritiku eura. Nedbajská práca so slovom sa premieta aj do bulletinu, v ktorom možno nájsť dokonca hrúbky.
Azda najväčší paradox mohli postrehnúť návštevníci, keď zbadali v sále prenosovú techniku STV. Najmä, ak nedávna premiéra pôvodnej verzie Suchoňovej Krútňavy nestála televízii nielen za prenos, ale ani za publicistické spracovanie pre reláciu Umenie 08.
Kritériá verejnoprávneho média na výber záznamov sú nepochopiteľné. Čudovali sme sa už na jar na premiére kontroverznej Archy templárov v ŠO Banská Bystrica. Je to prinajmenšom ľahkovážne a v tomto svetle je ignorancia Krútňavy škandalózna. Že by za tým boli nejaké osobné záujmy? Podpora novej domácej tvorby je jednou zo základných úloh každej odbornej reflexie – za predpokladu, že nebude prekrúcať prehrešky či nedorobky iba v mene samotného faktu pôvodiny. Vo vyspelých kultúrach je rovnako prirodzené, že reflexia sa neberie iba ako osobný názor, či nebodaj výpad kritika voči tvorcom. Často slúži ako podporný argument pre rôzne kultúrne rozhodovania.
Recenzia
Ľubomír Horňák – Dodo Gombár: Matúš Čák – rocková opera l Scéna: Peter Čanecký, kostýmy: Adriena Adamíková, choreografia: Dana Dinková, hudobné naštudovanie a dirigent: Iveta Viskupová, produkcia: Istroart l Hrajú: Sisa Sklovská, Kamil Mikulčík, Dušan Jarjabek a ďalší
Premiéra: 21. 11. 2008 v Dome umenia Piešťany
Autor: Oleg Dlouhý (Autor je divadelný kritik)
