Tridsaťročná Iveta Korčáková z Litmanovej už v živote rozmýšľala dosť. Napriek tomu rozpráva pomaly a ešte stále skúša, či nenájde nejaké presnejšie slovo, ktorým by vystihla, čo zažila a čo pri tom cítila. Čo to všetko malo znamenať.
Keď mala dvanásť rokov, zostala spolu s deckami v lesnej chatke. Zvonku prichádzali divné hlasy a oni sa báli. Niekoho napadlo, že by sa mohli pomodliť. Ivetke a Katke sa vzápätí zjavila Panna Mária a zjavovala sa im ďalších päť rokov.
Aké to asi mohlo byť pre to mladé dievča, vlastne ešte dieťa? Ivetka sa kedysi na just rozhodla nechodiť do kostola, pretože sa jej nepáčilo, ako povrchne prežívajú kresťanstvo jej rodičia. A zrazu musela stáť pred davom, ktorý očakáva, že pretlmočí ďalšie posolstvo Panny Márie a pri tom komentuje, ako sa oblieka a správa. Veď ona ani niekoľko rokov potom nevedela, čo má so svojím životom urobiť. S tým darom, alebo s tou ťarchou.
Skvelé je, že vo filme Víta Janečka jej rozprávanie neprerušujú žiadne debaty, či sú zjavenia možné, alebo nie. Je skvelé, keď aj dokumentarista zabudne na racionalizáciu a na rozum a prijme to, že sú miesta, kde sa rozum končí, a teda môže začínať viera.
