yklus dokumentárnych filmov s názvom Bez cenzúry. Prihlásilo sa do nej 69 námetov z Česka a zo Slovenska, do druhého kola vybrali päť. PETER BEGÁNYI bol medzi nimi jediný Slovák a vyhral.
Čo vyplýva z výhry?
„Víťaz dostane milión a pol českých korún na film a odmenu stotisíc. Film by mal mať premiéru v Karlových Varoch a odvysiela ho HBO.“
Váš námet sa volá Erotic Nation, o čom bude film?
„Nakrúcam ho už tri roky. Pri svojom absolventskom filme Pornoromantik som sa zoznámil s rodinou Rafajovcov, ktorá vlastnila prvý sexshop na Slovensku, pod stanicou v Bratislave. Zdali sa mi byť zaujímaví. Obchod otvárali na prelome rokov 1993 – 1994. Ponúkla sa mi paralela toho, čo sa dialo u nás v politike, v spoločnosti a toho, čo v sexshope. V roku 1994 predali napríklad najviac vibrátorov.“
Niečo z toho vyplýva?
„Môže a nemusí. Môže to byť vtipná paralela. Či je pravdivá, alebo nepravdivá, to neriešim.“
Láka vás téma sexuality?
„Tá téma priťahuje každého. No toto nebude film o sexe, ale skôr o histórii Slovenska cez okno ružového sexshopu. Tému sexuality som vyčerpal. S Pornoromantikom som si užil trampôt dosť.“
Prečo trampôt? Na festivale v Zlíne bol ocenený ako najlepší dokument.
„Už to mám za sebou. Chlapec, o ktorom som nakrúcal, mal psychické problémy. Bol to inteligentný človek, mal mimoriadne vysoké IQ, možno bol génius. Mohol si založiť firmu a zarábať milióny. No túžil byť práve pornohercom. Zaujalo ma to, lebo vždy som sa pýtal, v čom spočíva ľudské šťastie.“
Prečo mu práve toto chýbalo k šťastiu?
„Asi neprežíval jednoduchú pubertu, nedržal sa s dievčatami za ruky. Mal veľmi tenkú čiaru medzi tým, čo je láska a čo je porno. Miešal to. Porno vnímal ako akt lásky.“
Chýbala mu?
„Určite. Martin vo filme hovorí, že keď mal 21 rokov, jeho prvý sexuálny styk bol v Petržalke s nejakými manželmi v trojke. To je dosť neprirodzené.“
Nafilmovali ste jeho sexuálne zlyhanie na kastingu. Ako sa vyrovnávate s etikou pri nakrúcaní?
„V dokumente, ktorý chce o niečom vypovedať, je kontroverzné, čo je etické a čo je neetické. Od začiatku sme s kameramanom volili veľmi jemnú kameru. Myslím si, že to bolo úplne v norme.“
Ako ste sa cítili na konkurzoch?
„Veľmi zle. Pre každého z nás je erotika niečo intímne. Keď vidíte sálu plnú mužov, ktorí masturbujú a jeden za druhým idú na desať minút na tú kvázi herečku, to s láskou nemá veľa spoločné.“
Na festivale Jeden svet práve hrali váš dokument Ja som bulvár. Začína sa starou paňou, ktorá zbožňuje Mariannu Ďurianovú.
„Áno, našli sme babku, ktorá má na televízore položenú Pannu Máriu a vedľa nej fotku Marianny Ďurianovej, takže, keď sa modlí k panenke Márii, modlí sa aj k Marianne Ďurianovej.“
Čím ju Ďurianová očarila?
„Babka žije sama na dedine, takých babiek sú tisíce. Vždy večer si zapne televízne noviny a vidí múdru, upravenú Mariannu, ako pekne číta. Ona jej sprostredkuje ľudský kontakt.“
Ako vnímate hrané prvky v dokumentárnych filmoch?
„Radšej zachytávam realitu. No dobrý hraný prvok nie je zlý. Digitálna technológia vám umožňuje to, čo vám neumožní film. Keď viete, čo chcete a dovolíte si krútiť aj vtedy, keď by ste už inak kameru vypli, zachytíte realitu čisto pozorovaním. Ak však nie ste pripravený a vnímavý, všetko vám ujde.“
Môže sa u nás dokumentarista uživiť len umeleckým dokumentom?
„Nedá sa to. Vždy musíte robiť komerčné zákazky.“
Vyštudovali ste však školu s nejakými ideálmi, nie?
„Už na škole všetci robili svoje kšefty. Smejem sa z tých, čo sa tvária, že nerobia nič komerčné, všetko komerčné odsudzujú, a pritom vyrábajú reklamy, len sa tak práši. Stále u nás prevláda bludný názor, že študenti umeleckých škôl by sa mali venovať výlučne umeniu. Trh každého presvedčí o opaku. Všetci by chceli mať doma mercedes aj cenu z Cannes, ale na umení sa zarábať nedá. Na filme hneď vidno, či ho robíte len pre svoj finančný prospech alebo ho ako autor máte potrebu urobiť.“
Čo chcete svojou tvorbou povedať?
„Podľa mňa je každý dokumentarista egoista, páči sa mu nejaká téma, tak o nej urobí film. S Tomášom Kaminským pracujeme na časozbernom dokumente o prvých hiphoperoch na Slovensku. Nakrúcame ho už tri roky, máme kopu materiálu a robíme to za svoje peniaze.“
Máte rád hiphop?
„Neznášam hiphop, ale ich príbeh sa mi páči.“
Nechcete odovzdať žiadne posolstvo?
„Keď som robil pre televíziu film o roku 1968, nebola to moja téma, oslovili ma s ňou. Ale stretol som sa s Janom Midžiakom, bývalým rozhlasovým hlásateľom, ktorý vo filme vystupuje, a veľmi sa mi to zapáčilo. Je to starý pán, čistý človek. V rozhlase v Prahe hlásil, že prišli Rusi. Bol slušný, nerobil kompromisy a trpel za to celý život. Na internej premiére filmu sa rodina pána Midžiaka spolu s autorkou námetu ohradili a žiadali vystrihnúť niektoré scény – vraj hlavného protagonistu dehonestujem. Zdalo sa im, že by mal o sebe rozprávať viac on sám, ako iní ľudia. Janovi Midžiakovi však tieto veci neprekážali. Povedal som si, že nepodľahnem ich cenzúre. Myslím, že v tom je posolstva až až.“
Prečo nakrúcate filmy?
„Baví ma vchádzať medzi nových ľudí a keď je príbeh silný a zaujímavý, nabije ma to energiou. Už len tú cestu v aute s celým štábom, keď sa idete zoznámiť s novým človekom, už tú mám rád.“
Stále u nás prevláda bludný názor, že študenti umeleckých škôl by sa mali venovať výlučne umeniu.
