Deerhunter: Microcastle / Weird Era Cont.
Kranky 2008
Hravosťou a svojskou infantilnosťou pripomínajú Animal Collective, vytvárať ďalšie prirovnania pre päťku Deerhunter z Atlanty by však bolo zbytočné. Kapela je momentálne vychytená a teší sa veľkej popularite na poli nezávislej scény. Táto obľúbenosť je opodstatnená vďaka spájaniu art rocku plávajúceho vo vodách s vplyvmi introvertného shoegazu či post-punku. Nespútané gitary, depresívne texty, meditatívne nálady a veľmi osobnú výpoveď môžete nájsť na najnovšom dvojalbume „Microcastle / Weird Era Cont“.
Ak by človek nepočúval texty, možno by považoval hudbu amerického kvinteta Deerhunter za príjemný alternatívny rock, často veselý, inokedy mierne prispatý. V oblasti zasnenosti však len nadviazali na predchodcu „Cryptograms,“ ktorý bol takmer úplne prikrytý prispatou náladou rovnakej frekvencie ako hlukové steny drnčiacich gitár doplnených Bradfordovým nevýrazným vokálom. V hľadaní zvuku sa vydali cestou za väčšou jasnosťou a prepracovanosťou, jednotlivé skladby, a tým pádom aj celý album, nadobudli štruktúru. S myšlienkou, že Deerhunter sú v podstate popovou kapelou, prišiel ako prvý Marc Hogan z hudobného magazínu Pitchfork ešte pri recenzii staršieho albumu a opätovne ju vytiahol aj pri hodnotení novinky. Pri počúvaní niektorých melódií (Agoraphobia, Activa) ostáva poslucháčovi len súhlasne pokývať hlavou. Lebo Deerhunter skutočne len vylepšujú a posúvajú postupy sveta alternatívnej pop-music. Zaradenie niekam do vôd nezávislej hudby prelínajúcej sa s tou populárnou samozrejme neznamená, že by boli menej zložití, či nebodaj banálni oproti minulosti. Jednotlivé zvukové plochy na seba vrstvia rovnako intuitívne a náročne ako pri starších nahrávkach, v mnohých momentoch sa však našťastie stávajú prístupnejšími a priamočiarejšími.
Priestor kolegom
Rovnakú dôležitosť ako zvuková zložka majú aj texty. Asi najkľúčovejšia postava päťčlennej kapely, Bradford Cox, nechal počuť mnoho svojich osobných a veľmi otvorených výpovedí na tohtoročnom debute „Let the Blind Lead Those Who Can See But Cannot Feel“ vydaným pod menom projektu Atlas Sound. Možno aj preto nechal pri zostavovaní „Microcastle/Weird Era Cont.“ väčší priestor svojim kolegom z materskej kapely, čím zaručil pestrosť nahrávky. Napriek tomu, že sa o niektoré skladby postarali gitarista Lockett Pundts („Agoraphobia“), basgitarista John Fauver („Nothing Ever Happened“), hlavná časť tvorby na dvojalbume pochádza zo zatiaľ, zdá sa, nevyčerpateľnej Bradfordovej mysle. Jemným hlasom prezentuje svoje pesimistické myšlienky, sprostredkúva svoju beznádej a vylieva mnoho svojich bolestí.
Skladba Agoraphobia:
Bradfordove texty sú často o smrti v rôznych metamorfózach, čo súvisí aj s jeho ochorením Marfanovým syndrómom. Či už je to akási paralela medzi dospelosťou a smrťou v skladbe „Little kids,“ kde je možné dať medzi starnutím a umieraním rovnosť, alebo dosť priamočiara „Calvary scars“ miešajúca motívy samovraždy s ukrižovaním. V pomerne rockovej „Never stops“ napríklad tvrdí, že jeho záchrana nikdy nenastane, rovnako ako neskončí zima v jeho srdci. V skladbách je kombinácia smútku a súčasného zmierenia sa s realitou i nefunkčnosťou a nepoužiteľnosťou vlastných snov a nereálnych nádejí. V „Agoraphobia“ komentuje očakávanú stratu zraku a sluchu len suchým konštatovaním „I lose my voice, I know, But I've nothing left to say.“ No pri tom množstve materiálu, ktorý za posledné obdobie vyprodukoval, sa tejto vete nedá až tak veriť. Okrem rozpitvávania vlastnej duše sa ponára aj do všeobecnejších tém duševného dozrievania („Neither Of Us, Uncertainly“), zbavovania sa hnevu a zla uviaznutých vo vlastnom srdci (záverečná „Twilight At Carbon Lake“), či životno-vzťahových paralel v krátkej, jemnej a mrazivej „Activa“ s romanticky znejúcim zvukovým podkladom.
Snívanie a tajomstvo
Rockové experimenty nahrávky, silná psychedelickosť, veľké množstvo hudobných a literárnych vplyvov, hra so zvukom, častá kakofónia, vrstvenie zvukových plôch, ťahanie poslucháčovej pozornosti len a len na seba. Starší „Cryptograms“ vznikal veľmi ťažko, kapela zažila smrť jedného svojho člena, množstvo hádok a sebadeštrukcie, kým na druhý krát nahrala necelých 50 minút hudby. Po množstve koncertov a obľúbenosti u menej komerčných médií sa okrem rozšírenia poslucháčskej základne skonsolidovala aj atmosféra vnútri kapely, čoho výsledkom je až nadmerná tvorivosť. Kým regulérny album „Microcastle“ je hlavne o snívaní, smútku a k nim prislúchajúcej hudbe, väčšinou miernej, usporiadanej a dynamicky veľmi premyslenej; druhé CD „Weird Era Cont.“ je oveľa spontánnejšie, energickejšie a náročnejšie. Nejedná sa však o žiadny odpad z nahrávania, nepodarky a nedokončené experimenty. Preto aj druhá nádielka hudby si uchováva nadštandardnú kvalitu, duch originality a množstvo nápadov. Oproti „Microcastle“ je zložitejšia a tajuplnejšia, možno aj vďaka uhrančivejším rytmom, nezrozumiteľnému spevu, či oveľa výraznejším hlukovým stenám. Našťastie sa nejedná o experiment pre experiment, Deerhunter hrajú to čo milujú a zároveň predvádzajú to, čo vedia najlepšie. Chytiť poslucháča za city a pripútať všetku jeho pozornosť k hudbe.
Skladba Microcastle:
Dôvodov, prečo sa nahrávka „Microcastle / Weird Era Cont.“ ocitne v mnohých súhrnných rebríčkoch mapujúcich to najlepšie roku 2008, je veľa. Album ani chvíľu nenudí, strieda nálady, každá skladba je samostatný originál, spolu však tvoria úžasnú koláž smutno-bolestivého konceptu. Od februára vyrážajú aj na európsku časť turné, vrámci ktorého sa zastavia aj v Prahe (11. 2.) a susednej Viedni (12. 3.). Záver celej koncertnej šnúry bude lahôdkou, keďže vystúpia na prestížnom festivale ATP (All Tomorrow Parties) vedenej tentokrát ich krajanmi The Breeders. Podľa množstva reportáži sú ich vystúpenia ešte očistnejšie ako štúdiové nahrávky, určite je teda ešte o jeden dôvod naviac na potešenie z hudby skupiny Deerhunter.
Autor: Tomáš Slaninka
