Rýchlo si odviazal kravatu, objednal červené víno a zapálil cigaretu. Potom už mohol GIANNI DI GREGORIO rozprávať a doslova zvádzať so svojou vľúdnosťou a smiechom. Presne tak pôsobí aj jeho film Sviatočný augustový obed. Vystupuje v ňom on sám a štyri staré dámy, ktoré musí obskakovať. Príbeh písal a režíroval z vlastných skúseností, sám sa kedysi o mamu staral.
Ten film vyhlásili v Benátkach za najlepší debut roka a v závere týždňa zvíťazil aj na bratislavskom festivale. Gianni verí, že ľudia ocenili jeho úprimnosť. A tvrdí, že úprimnosť bola potrebná aj na nakrúcanie Gomory, európskeho filmu roka. Gianni Di Gregorio k nemu spolu so spisovateľom Robertom Savianom písal scenár.
Aké predpoklady treba mať, aby bol z muža dobrý, starostlivý syn?
„Talianske mamy sú veľmi vlastnícke. Najmä ak sú vdovy a majú iba jedno dieťa. Aj ja som bol jedináčik, takže viem, že inej možnosti vlastne niet. Musíte byť dobrým synom, je to vaša povinnosť, či chcete, alebo nie.“
Zdá sa, že film ste robili z radosti. Hoci obskakujete náročné dámy, vyzeráte byť šťastný. Boli ste?
„Áno. Hoci film vznikol pre niečo iné. Jedno leto som sa chystal stráviť s mamou. Vtedy za mnou prišiel správca domu a požiadal ma, aby som sa postaral aj o tú jeho. Vraj mi potom odpustí dlžoby za bývanie. Nespravil som to, ale začal som rozmýšľať, že by som o tom spravil film. Myslel som si, že by som ním mohol zahnať smutné myšlienky na smrť.“
Lebo aj staré dámy milujú život?
„Pri nakrúcaní boli naozaj plné života. Keď sme večer s robotou končili, ja som bol úplne grogy. A spolu so mnou celý štáb, hoci ho tvorili samí dvadsaťpäťroční ľudia. Ale dámy boli stále čerstvé a nedočkavo sa vypytovali, kedy začneme ráno pracovať.“
Boli ste pri písaní scenára úprimný? Alebo z vášho vzťahu s matkou zostalo niečo skryté?
„Ukázal som všetko, všetko zo mňa vyšlo von. Aj keby som chcel, aby niečo zostalo v tieni, nemal by som šancu, lebo dámy sa správali naozaj spontánne. Radiť sa nedalo. Scény sme nasvietili, postavili kameru a dámam povedali, aby šli smerom k nám. Ale ony sa vybrali úplne inými smermi.“
A čo vy? Prvýkrát ste boli režisérom, prvýkrát ste boli hercom.
„Herectvo som študoval, ale nikdy som žiadnu úlohu nedostal. To sa zmenilo, keď som producentovi predniesol predstavy o filme. Hlavnou postavou by mal byť starší muž, ktorý pije a býval s mamou, vravel som mu. A on mal jasno: Tak to teda sprav ty!“
To, že hlavná postava pije, bolo naozaj zrejmé. Kam ste sa pohli, tam stál pohár bieleho vína.
„Taký bol zámer. Malo byť vidno, že som trochu opitý. Ale tak akurát, aby som ešte mohol pracovať. Pritom som dbal o to, aby bolo víno naozaj dobré. Stalo sa, že mi do fľaše s etiketou kvalitného vína naliali nejaké zlé. Hneď som to zistil, a to bolo aj jediný raz, keď som pri nakrúcaní musel zakričať: Stop! Ak by som nemal dobré víno, do večera by som robiť nevydržal.“
Vo filme sa aj veľa je. Vy ste varili?
„Áno. Aj som pil, aj som varil. Veľmi dobre varím. A všetko sme to robili v byte mojej mamy. Nemali sme toľko peňazí, aby sme si mohli dovoliť čosi iné. Vďaka tomu sme síce získali krásny výhľad na celý Rím, ale ja som sa bál, že sa zrúti povala. Bolo nás tridsať, len na tej ťažkej kamere stáli štyria. Kamarát inžinier mi hovoril, že ten byt sa nezrúti, že je stabilný. Ale ja, ako správny režisér, som mal neurózu, a bol som presvedčený, že nevydrží. Keď to uvidí mama, myslel som si, tá mi to neprepáči a nechá nás prepadnúť sa!“
Dnes vás každý pozná, vie, ako ste žili. Má to nejakú výhodu?
„Naozaj ma všetci poznajú, poznajú môj súkromný život aj príbeh môjho súžitia s mamou. Na ulici ma zastavujú a vravia, že aj oni majú doma deväťdesiatročnú dámu. Niekedy sa ma pýtajú: Ach, robí mi prieky, je rozmarná, ako si s ňou mám poradiť? Akoby som bol nejaký expert!“
A nie ste?
„No, asi som bol. Dnes už moja mama nežije, zato som získal štyri nové - herečky z filmu. Stále mi volajú. Snažia sa mi ju nahradiť, a tak mi dávajú všelijaké rady a pokyny: Nepi toľko! Nefajči! Daj si tielko pod košeľu!“
Dnes je rovnako viditeľný aj Roberto Saviano, autor knižky Gomora. Vy ste spolu s ním písali scenár k filmu. Mysleli ste na to, ako veľmi riskujete, keď vo filme odhaľujete fungovanie mafiánskeho systému?
„Áno, cítili sme riziko a nebolo nám ľahko. Scenár sme písali v jednom dome - Roberta Saviana tam síce polícia odprevadila, ale potom odišla. Takže sme sa dosť báli, keď niekto zazvonil pri dverách. Všetci posielali otvoriť mňa, vraj, choď ty, ty si najstarší, tebe nič nespravia. Tak som šiel a oni sa spoza môj chrbát pozerali, kto tam bude stáť.“
Čo to s Talianmi robí, keď vidia Gomoru? Môžu nejako Savianovi pomôcť?
„Spisovali sa už všelijaké petície, podpisovali sa pod ne aj intelektuáli z celého sveta. Ale pomôcť mu? To je ťažké. Už keď pred časom hľadal nejaký byt v Neapole alebo v Ríme, nevedel žiadny nájsť. Ľudia sa mu ho báli prenajať. Dnes nemôže nikam chodiť, ani do kina, nemôže mať žiadnu priateľku. Z Talianska bude musieť odísť.“
Gomora sa ťažko sleduje, lebo jej chýba logika tradičného príbehu. Postavy sú nečitateľné, do konca filmu neviete, ku komu patria.
„Viem, ľudia sú zvyknutí na filmy, kde vystupujú charizmatickí mafiánski bossovia a kde je život Krstných otcov fascinujúci. Ale my sme nerobili film o šéfoch, robili sme film o celej populácii. O ľuďoch, čo v takom systéme musia žiť. Neobviňovali sme, len sme ukazovali. Deti so samopalmi? Tie tam naozaj žijú tiež.“
Vás na tom nič neprekvapilo?
„Skutočnosť je ešte silnejšia, bláznivejšia ako scenár. Mali sme pocit, že vstupujeme do krajiny, kde sa bojuje. Priamo na bojisko. Matteo Garrone okamžite zabudol, že je režisérom. Realitu nemusel rekonštruovať, jednoducho ju len zaznamenal.“
Malo zmysel tento film nakrútiť? Možno proti mafiánskemu systému bojovať, ak sa odhalí?
„Myslím si, že ľudia tomu verili, preto nám aj pri nakrúcaní pomáhali. Akoby nás strážili, stavali medzi nás a nebezpečenstvo bariéru. Veľmi sme chceli, aby tento film existoval, a keď sa Roberto Saviano dozvedel, že ho má nakrúcať taký dobrý režisér ako Matteo Garrone, rozhodol sa ísť do toho tiež. Neviem, ako veľmi s tým filmom môžeme niečo zmeniť. Ten systém je už hlboko v našej kultúre. Ak sa má niečo zmeniť, pôjde to len veľmi pomaly.“
