Trenky, slipy, čipkované nohavičky, tangáče, sieťované pančucháče, župan, talár, boa. Kostýmy sú to na nosenie náročné, keďže väčšinou je dôležitejšie, aký druh holého prsníka či zadku sa pod nimi skrýva. Majitelia týchto zvrškov vyzerajú ako panelákoví obyvatelia. A je im vlastne jedno, kým sú videní. Kto chce, nech sa pozerá, veď čo iné vo svete miliónov okien zostáva.
Toto sme my, takto si žijeme, užívame si, ako sa dá. Sadisti, masochisti. Smejeme sa, plačeme, holíme sa, súložíme, neznášame sa, berieme lieky, ľúbime sa a predvádzame sa, lížeme, pijeme, dúfame, opúšťame sa a stále sme tu. Je to s nami nahnuté, čo vám budeme rozprávať.
A preto nerozprávajú. Ani slovka neprerieknu. Keby sme zo sídliskového bytu cez nejakú optiku sledovali, čo sa deje v byte cez ulicu, aj tak asi viac vidíme, než počujeme. Taký už je osud tých, čo podľahli voyuerizmu.
V príbytkoch našich objektov všetko klesá k zemi. Akoby bizarnosť sveta postihla každučký predmet v ľudskej blízkosti. Ideme do kolien v ošumelom kráľovstve krivých stoličiek, lámp, pohárov, postelí, chladničiek a televízorov. Výzva pre chrbtice a charaktery? Áno, páni domáci tu môžu nejednoznačne, ale s istotou sebe vlastnou, obstáť.
Túto scénickú krivicu tvorí niekoľko stanovísk. Na nich sa odohrávajú nemé drámy jednotlivcov, ich stretnutia, odchody, návraty. Často sú paralelné, nadväzujú na seba, prelínajú sa, dementujú a zároveň hovoria za jedného aj za všetkých. Mnohé mrazia vo svojej horkosti.
Štruktúrovanú sieť scénických obrazov drží pokope prepracovaný hudobný mix doplnený projekciou. Film sa premieta, príznačne aj s využitím efektu rastra, na šikmé biele plochy kulís. Fragmenty panelákových fasád sprevádzajú okukané ľudské tiene, opočúvané zvuky a hlasy, ktoré v každodenných nervoch najradšej nechávame nenávratne rozplynúť už v sekunde svojho vzniku. Ktosi uteká po schodoch, ktosi cestuje výťahom, všetci telefonujú so všetkými, kým naživo sa herci držia len hudby a konkrétneho priestoru. Všetko dokopy pôsobí veľmi výtvarne a kompozične vystavane.
Nie je ľahké vyjadriť sa pohybom. Možno ešte ťažšie je vrátiť sa od dramatickej konverzácie výlučne k prejavu tela a pritom neskĺznuť do toho, čo tu bolo, či je. Skraťáci stále majú invenciu. Ich výpoveď je staronová, no opäť iná. Dokáže byť súčasná vyjadrením aktuálnosti v stereotypnosti, konkrétnosti v abstrakcii, smútku vo vtipe či naopak. Na ich špehovaní je dobré, že je neunáhlené, zažité, zanalyzované. Skrátka ozajstné.
Kolektív divadla SkRAT: Mŕtve duše (obrazy nového sveta).
Koncepcia, réžia: Dušan Vicen, spoluautori, účinkujúci: Víto Bednárik, Ľubo Burgr, Lucia Fričová, Dana Gudabová, Inge Hrubaničová, Milan Chalmovský, Vlado Zboroň.
Svetelný dizajn, hudobný mix: Ladislav Mirvald.
Premiéra: 5. 12. 2008 v A4-Nultom priestore v Bratislave
Autor: Eva Andrejčáková
