Čítať „zobrané básne“ nejakého autora je celkom iné ako čítať jednotlivé zbierky. Podobný pocit sa nás zmocňuje, keď čítame prvú knihu zobraných básní Ivana Štrpku, aj keď sa do nej zmestili iba prvé štyri zbierky: Krátke detstvo kopijníkov, Tristan tára, Pred premenou a Krásny nahý svet.
Prvé štyri Štrpkove knižky z výberu Básne I. mali svoje premeny, pretože neboli napísané v krásnom nahom svete. Museli zápasiť s nenormalizáciou režimu, a tak niektoré vyšli až dlhé roky po napísaní. U Štrpku však tieto cezúry vyvolané molochom cenzúry neznamenajú nič podstatné. Pretože či už čítame jeho básne zo 60. rokov, alebo najnovšie texty, vždy sa stretávame s celistvým svetom autora. Je to svet v pohybe a vývine, ale všetky tieto zmeny vychádzajú z osobnostnej jednoliatosti ich autora.
Inventarizujúca pamäť
Báseň Začiatok, ktorá je paradoxne posledným číslom tohto zväzku, otvára toto konštatovanie: „Ráno jasné ako strata pamäti.“ A o niekoľko veršov nižšie: „Posol už zabudol.“ Nuž, ak sa v Štrpkovej poézii na niečo zabúda, tak sa zabúda zabúdať. Básnikova (a básnická) pamäť je, naopak, neľútostne inventarizujúca: nestráca ani detail nažitého, navideného, napočutého, nacestovaného, nachodeného, nasnívaného...
Isteže, nie sú to priamočiare spomienky, ornamentalizácia každodennej banality. Básnik spomína tým, že si vymýšľa, interpretuje, dáva formu amorfnému, tvaruje to, čomu sa ťažko priznáva tvar. Nemusí byť dokumentárny, aby bol autentický, môže byť približný, aby bol presný: „Škvrna po zrkadle vystupuje na stenách.“
Machule sa menia na obrazy
Básne Ivana Štrpku pripomínajú (aj vizuálne, aj akusticky) textové škvrny, ktoré sa neškolenému alebo predpojatému zraku javia ako machule. Niekedy však stačí poodstúpiť od týchto slovných obrazov (v priestore alebo aj v čase) a to, čo sa nám javilo ako spleť čiar a línií, zrazu nadobudne obrys presne načrtnutého obrazu. Toto rozpletanie zdanlivo chaotického a nekomunikatívneho plynutia veršov môže čitateľovi spôsobiť naozajstnú estetickú rozkoš a ontologický úžitok.
Lebo akokoľvek pôsobia Štrpkove básne ako spontánne improvizácie, reťazenie ľubovoľných a svojvoľných asociácií, majú svoj prísny poriadok a logiku. Nie náhodou sa pomerne často v nich vyskytujú slová presne, prísne, správa, rozlúštiť, posol, mapa – všetky tieto pojmy naliehavo hovoria o túžbe po komunikácii, po poro- a dorozumení.
Trvanie na detstve
Básnik sa však najintenzívnejšie túži dorozumieť sám so sebou, so svojimi životmi, so svojím prekliatím vidieť svet inak ako ostatní a žiť ho, snívať, rozprávať inak. V tomto zmysle slova je Štrpka, napriek slovníku a tematike svojich básní, tak trochu neoromantikom. Romantické bolo prijatie behu a samoty ako dvoch komplementárnych pólov v jeho (ich) osamelobežeckom svetonázore.
Romantické bolo udržanie si svojho postu a zotrvanie na svojom poslaní: „...uteč za kopec Zaspievaj tam modrú pesničku“. Trvanie na svojom detstve, ktoré je generátorom úžasu a očarenia. Pôvab Štrpkovej poetiky i noetiky je však v tom, že dokáže plynulo prelínať javy, ktoré si racionálny svet nedokáže spojiť: plynutie času a trvanlivosť, prijímanie nových podnetov a zachovanie svojho postoja, emocionalitu a fakticitu, vnímanie času a určitú lyrickú bezčasovosť, očarenie dynamikou pokroku a úzkosť z napredovania technológií, hermetickosť poézie a angažovanosť.
Tichá práca
Áno, posledné slovo, také sprznené v minulom režime, že ho radšej nahraďme pojmom zaujatosť, patrí práve k Štrpkovi. Hocako môžu jeho texty pôsobiť ako odťažité, pravdivé v nich je echo posledných hlások tohto slova: žité. Štrpkove básne chcú poľudšťovať svet, ktorý je aj krásny, aj nahý, chcú sa zúčastňovať na jeho premenách.
„Jedného dňa nás slnko, vietor a tichá práca zmení,“ uvádza štylizovaný citát samého seba pred zbierkou Pred premenou. Ak sa jednotlivé Štrpkove básne dajú vnímať ako erupcie obrazov, vzrušivá meditácia a úžas nad premenlivosťou času a energia slovných spojení, tak hodnotiaci pohľad na jeho poéziu nemá priliehavejšie pomenovanie ako „tichá práca“. Monumentalitu tejto tichej práce je možné prečítať iba z odstupu („Na snehu obrovskú čistú obálku, ktorú prečítať je možné iba z výšky.“).
Preto je dobré, že vychádzajú dávne knižky. Ukazuje sa, že aj keď fyzicky chýbali, nikdy sa nedali vynechať, nedovolili na seba zabudnúť.
Je dobré, že vychádzajú dávne knižky. Ukazuje sa, že aj keď fyzicky chýbali, nikdy sa nedali vynechať, nedovolili na seba zabudnúť.
Recenzia
Ivan Štrpka: Básne I.
Modrý Peter, Levoča a KK Bagala, Levice 2008.
Autor: Daniel Hevier (Autor je spisovateľ)
