Režisér Takeshi Kitano, zároveň jeden z najvýznamnejších japonských hercov – nezabudnuteľný napríklad ako hlavný hrdina snímky Samuraj (Zatoichi), za ktorú si pred piatimi rokmi odniesol z Benátok štyri ceny – tentoraz kúzlil v oblasti výtvarného umenia.
Film Achiles a korytnačka (Akires to kame) sleduje tragikomické peripetie maliara Machisua. Nič na svete nemôže zničiť víziu veľkého umenia, ktoré raz vytvorí. Raz... Lenže to raz je asi tak blízko ako korytnačka, ktorá vyštartovala pred Achilom a stále sa nedá dohoniť.
Už ako chlapec Machisua v strede cesty vytiahol skicár a zastavil tak autobus, aby si ho nakreslil. Čo na tom, že potom ho obecný neborák a hlupáčik, takisto vášnivý maliar, napodobnil a doplatil životom? Machisua sa nenechá pomýliť. Nájde si manželku a tá v noci pracuje, aby si mohol kúpiť farby a cez deň mu pomáha tvoriť avantgardné obrazy. Vrcholnou scénou ich spoločnej „tvorivosti“ je, keď muža topí vo vani, aby cez predsmrtnú agóniu získal inšpiráciu.
Tu už má Kitano diváka dávno omotaného okolo prsta. S hlavným hrdinom je lapený premrštenou fascináciou umeleckou tvorbou. Takže sa ani veľmi nečuduje, keď Machisua v márnici natrie mŕtvej dcére tvár rúžom, aby do vreckovky urobil odtlačok jej posmrtnej masky. Čo na tom, že mu tiež dávala na farby zo svojho zárobku prostitútky? Odtlačkom tváre sa predsa stala nesmrteľnou.
Že by stačilo? Nie. Tentoraz si Machisua postaví stojan v drevenej šope a maľuje oheň. Až pokým oheň nezmaľuje jeho. Potom celý v obväzoch predáva ako umenie skrkvanú plechovku kokakoly za dvesto dolárov. Čo na tom? Veď skutočný umelec musí byť aj blázon.
Kitanovo poučenie – nie je to neúspech, čo brzdí našu tvorivosť, ale neochota začínať stále znovu. A ďalej bežať za korytnačkou.
