V La Scale práve otvárali novú sezónu, hrali Dona Carlosa. Cez prestávku sa odborníci rozprávali o tom, aké je milánske publikum náročné a ako treba zvážiť, ktorú operu na takúto príležitosť zvoliť. Verdiho príbeh o moci a moci cirkvi je vraj akurát.
Tento Don Carlos však nemohol zvádzať tým, ako moderne vyzerá. Na strohej scéne sa postavy ani nepohybovali, strácali sa v ťažkých kostýmoch. Akoby som sa pozerala na niečo, čo je veľmi ďaleko. V čase aj v priestore, v akomsi nedostupnom, privznešenom svete.
Publikum priateľské nebolo. Na operu, ktorá v poslednej chvíli vymenila speváka v hlavnej úlohe, reagovalo bučaním a pískaním. A neveľmi dlhý záverečný potlesk naznačil, že asi čakalo viac. Škoda, že to nevyšlo. Prenos z La Scaly prenášala Arte, vysielal sa teda na celom svete.
Sprievodca programom na záver Jenisa predstavil a pochválil. V úlohe Rodriga sa z výškových záberov zdal taký maličký, až som nadobudla pocit, že by sme sa teraz mali na neho všetci pozerať, byť s ním a držať mu počas tej významnej premiéry palce.
