Keď VLADIMÍR MIŠÍK oslavoval minulý rok šesťdesiatku, do pražskej Archy zavítalo niekoľko generácií hudobníkov z rôznych kútov hudby. Takejto pocty sa dostane len máloktorému muzikantovi. Medzi gratulujúcimi sa objavila domovská kapela Etc..., Buty, Marek Eben, Radim Hladík, Dan Bárta, Vladimír Merta, Michal Prokop, Karel Holas, Vlastimil Třešňák alebo Meky Žbirka. Záznam z tohto vystúpenia vyšiel tento rok na CD a DVD.
Oslava vašej šesťdesiatky, ktorú zachytáva DVD, pripomína Bobfest, kde v roku 1992 vzdali rôzne slávne mená hold Bobovi Dylanovi jeho pesničkami. Aj vy ste mali na pódiu dosť hostí z rôznych kútov českej a slovenskej popmusic.
„Tiež mi to niekto hovoril, ale ja som ten Bobfest nevidel, takže nemôžem porovnávať. Celá idea nášho koncertu vznikla najmä z praktických dôvodov. Mám od lekárov odporučené nenamáhať sa a hodina vystúpenia mi po minuloročných zdravotných problémoch, keď som bol na vozíku, bohato stačí. Začali sme robiť kratšie koncerty, ale volali sme si rôznych hostí, napríklad Vladimíra Mertu alebo Vlastu Třešňáka. Takže mnohí z nich sa nakoniec logicky objavili aj na tom špeciálnom koncerte. Asi to s tým Dylanom nemá veľa spoločné.“
Možno aj áno. Na tom DVD je pozoruhodné, že vám vzdali hold ľudia z rôznych kútov hudby.
„Skôr tomu hovorím okruh spriatelených duší.“
Ako sa vám hrá po rokoch s Etc...?
„Etc... prešli rôznymi obdobiami, personálnymi zmenami a zákazmi, keď som v roku 1982 až 1984 vôbec nemohol vystupovať. Fakt je, že teraz hráme skoro v pôvodnom zložení. Ako sa mi s nimi hrá? No dobre. Sú špička a hlavne sme priatelia, znesieme sa v aute aj v krčme! (smiech).“
Břetislav Rychlík napísal na prebal DVD skvelý text, kde sa hovorí aj o tom, že vás komouši neumlčali a vlastne víťazom ste vy!
„No to asi nie, ale môžeme na nich dnes robiť dlhý nos.“
Ako vám bolo, keď vás zakázali? Mysleli ste si, že nastal koniec sveta?
„Samozrejme, že to so mnou zatriaslo, ale dalo sa to riešiť. Fungovalo to tak, že ŠtB vás najprv pritlačila k múru a potom vám ponúkla spoluprácu. Odmietol som, ale vyšiel som z toho dosť pošramotený. Našťastie som vtedy dostával nejaké peniaze z autorských honorárov a nemusel som chodiť do práce. Dopadlo to tak, že som začal ešte viac chľastať. Bol som vlastne taký punker s heslom No Future! I keď trochu tučnejší pankáč.“
O vás mi nedávno kamarát povedal, že Mišík prešiel tým všetkým s čistou dušou. Čo si napríklad myslíte o kauze s pesničkárom Jaromírom Nohavicom?
„Vtedy sa musel dostať do nejakých problémov, možno naňho eštébáci niečo mali. Či si myslel, že to s ostravskou ŠtB nejako uhrá, skutočne netuším. Podľahol, ale takých ľudí bol viac. Nejde tu o žiadne hrdinstvo. Zvolil tú pohodlnejšiu cestu a vymäkol, ale určite nebol ako Jim Čert, čo dokonca žiadal o zvýšenie platu za udávanie. To bolo svinstvo. Skôr ma mrzí, že sa dnes naháňajú ľudia, ktorí sa dostali do problémov, aké väčšina národa nezažila, lebo držala hubu a krok. Najhoršie veci predsa páchali eštébáci, komunisti, milicionári. To je to národné svinstvo. Nie, že sa zopár ľudí dostalo pod tlak a nevydržali ho. Liať na nich síru mi nepripadá správne. Nevidím to čiernobielo.“
Vy ste vlastne žijúca legenda, člen siene slávy. Znamená to, že ste za vodou, ako spievate v jednej z vašich piesní a môžete si v pokoji užívať dôchodok?
„To asi ťažko. Všetci veľmi dobre vieme, ako tie naše dôchodky vyzerajú. Roky plynú, niektorí z našich hudobníkov sú už tam, ja by som sa mal stať dôchodcom na budúci rok. Vieme, že z nás nebudú penzisti, ako sú Elton John alebo Mick Jagger. Na rozdiel od nich, to čo nám pridelí sociálka, radi privítame. Takže musíme stále makať a nie sa prechádzať v parku. Budem hrať dovtedy, pokiaľ udržím gitaru v rukách a vydám z hrdla nejaký zvuk.“
Keď spomíname Jaggera, v Prahe ste predskakovali Rolling Stones. Aké máte na to spomienky?
„Pre nás to bola udalosť kozmického charakteru. Obdivujeme ich celý život a okrem toho máme s nimi spoločnú lásku k blues a americkej hudbe. Bolo to šialené, rozdiel medzi nami a touto hudobnou mašinériou. Len celá tá aparatúra na javisku bola neuveriteľná. Oni majú odposluchy vpredu, zboku, zozadu, zvrchu a dokonca aj zospodu! Takýto zvuk sme nikdy nezažili a asi už nikdy nezažijeme. Boli sme trochu nervózni, ale rýchlo to z nás spadlo. Ich ľudia boli fajn, dokonca jeden z technikov opravil Pavlovi Skálovi gitaru. Dostal od nás štyri plzne!“
Keď sa Micka Jaggera pýtali, čo pozná z českej hudby, povedal: Etc...
„Jaggerovi hovoria boss, ktorý to všetko riadi, dokonca si vyberá aj predkapely. Od usporiadateľa si vyžiadal pásky a nakoniec ukázal na nás. Vtipné bolo, že sme vtedy museli zohnať nášho vtedajšieho gitaristu Standu Kubeša, lebo sme mali s kapelou už po sezóne. Basák Vladimír Kulhánek sadol na bicykel a vybral sa za ním na chatu povedať mu, že pozajtra hráme s Rolling Stones na Strahove.“
Vedeli by ste vymenovať ešte nejaké ďalšie vrcholy v rámci histórie skupiny Etc...?
„My nie sme horolezci, ktorí zliezajú Mount Everest. Skôr sme na malé kopce. Na každom koncerte sa snažíme hrať čo najlepšie. Nie vždy nám to vyjde, ale snaha tam vždy je. Keď sa vystúpenie skončí, ideme do baru, dáme si panáka a je potom. A na druhý deň znovu. Je to trochu sizyfovský údel, ale na každý koncert sa teším a je mi jedno koľko je v sále ľudí. Takže tých vrcholov v rámci Etc..., tých máme určite mnoho.“
Napríklad pieseň Variace na renesanční téma. Tá sa stala za roky klasikou.
„Tá pesnička si žije vlastným životom. Spomínam si, že keď sme ju po prvýkrát hrali v Lucerne, publikum kričalo od nadšenia. To som predtým nezažil. Človek väčšinou tuší, či z nejakej piesne bude hit, alebo nie. Keď sa ľuďom páči aj dnes, tak vďaka Bohu.“
Keď sa vrátime k vašim začiatkom, spomínate si na nejakú pieseň, ktorá vás presvedčila, že budete spievať?
„Tak to úplne nebolo. Prišlo to postupne. Keď sme hrávali s Matadors, tak sme hrali veľa prevzatých vecí, naše vzory. Časť kapely mala rada The Beatles, ja som bol za drsnejšie veci ako Stones. Neskôr ma očarili Traffic, ktorú založil Steve Winwood. Mám pocit, že ma to hudobne nasmerovalo – mám rád rokenrol, ale zároveň odľahčenejší zvuk. Etc... sa neriadi žiadnym štýlom, snažíme sa hrať čo najpestrejšie, čo bolo aj zámerom našej poslednej platne. A nový album? Premýšľame o tom, ale zatiaľ je to v štádiu gauč, občas gitara a knižka. Je to taký tvorivý hodokvas. S DVD sme urobili bilanciu, takže neostáva nám nič iné, než zložiť nový materiál.
Vieme, že z nás nebudú penzisti ako Mick Jagger. Na rozdiel od nich, to čo nám pridelí sociálka, radi privítame. Takže musíme stále makať a nie sa prechádzať v parku. Budem hrať dovtedy, pokiaľ udržím gitaru v rukách a vydám z hrdla nejaký zvuk.
