Maďarov návrat – stratená ruská uspávanka

V ďalekom sibírskom mestečku Koteľnič objavia po vyše päťdesiatich rokoch istého Maďara, ktorého koncom 2. svetovej vojny zajali Rusi a neskôr ho uväznili v tamojšej psychiatrickej liečebni. Prípad najstaršieho vojnového zajatca na svete sa stane novinárskou senzáciou a tú využije francúzsky spisovateľ, aby o neznámom Andrásovi Tomovi nakrútil s francúzskym štábom dokumentárny film.

Takto sa začína Ruský Román (Albert Marenčin, Vydavateľstvo PT, preložila Ivana Dobrakovová, Bratislava 2008).

Čitateľ si môže myslieť, že románová niť sa bude odvíjať od tohto prekvapujúceho bodu a teda autor zrekonštruuje strastiplný osud maďarského zajatca bez pamäti aj reči. Opisuje sa i Maďarov návrat do rodnej dediny, no zrazu sa dej zvrtne celkom iným smerom: autor a zároveň rozprávač sa priznáva, že jeho starý otec z matkinej strany bol Gruzínec, ktorý po štúdiách v Nemecku emigroval do Francúzska, za nemeckej okupácie sa stal kolaborantom, tlmočil Nemcom, po oslobodení ho zatkli a odvliekli nevedno kam, telo sa nikdy nenašlo.

Autor si zrazu uvedomí svoje ruské korene, ktoré sú v rodine tabu a pustí sa do ďalšieho pátrania, tentoraz po starom otcovi. Toto genetické „bremeno“ je také silné, že z hĺbky podvedomia sa mu vynorí dokonca ruská uspávanka, začne si zdokonaľovať svoju habkavú ruštinu a vracia sa po druhý raz i so štábom do sibírskeho mestečka, aby nakrútil podrobnejší dokument o tamojšom živote.

Lenže ani pri tom neostane. V románe sa prelína niekoľko dejových pásiem, čo vedie k zna­čnej roztrieštenosti. Tá však vyvoláva skôr napätie než chaos, lebo nesústredenosť je hlavným znakom spisovateľovej povahy, či postavy, takže nikdy sa nevie, čo urobí, ako zareaguje.

Túto prevažujúcu povahovú črtu využil v nosnom pásme románu, kde rozoberá ľúbostný vzťah k družke Sophii, navyše riadne okorenený erotickým scenárom (Carrére ho uverejnil v beletristickej prílohe denníka Le Monde ako vyznanie lásky svojej Sophii).

Kompozícia textu vyniká neobyčajnou rafinovanosťou, vy­nachádzavý a vtipný je najmä kalkul s čitateľkou, časom a miestom čítania. Autor sa špeciálne vyžíva v lascívnych scénach, ktoré s obľubou opakuje a v ktorých je riadna dávka autorského exhibicionizmu. Mo­­derný prvok románu, aj stavebný, tvoria nekonečné rozhovory na mobile. Dajú sa nimi manipulovať vzťahy medzi postavami a umelecký text nadobúda celkom iný rozmer. Vidno to najmä na briskných dialógoch Emmanuela a Sophie, pripomínajúcich pingpongovú hru. S ťažkými dôsledkami.

Carrérov román je zrejme autobiografický a nech sa už dotýka akýchkoľvek stránok ľudskej existencie, nikde niet ani náznaku po sentimentalite. Naopak, v tomto ohľade je dosť surový, chladný. Ani tejto psychologickej polohe však nechýba istá jemnosť, akou sa vyznačuje celkový štýl tohto zaujímavého diela.