BRATISLAVA. Mohol by písať aj o láske, mohol by písať aj rodinné príbehy. Ale nevie si to dosť dobre predstaviť. Chýbala by mu jedna dôležitá maličkosť - chýbala by mu vražda.
Keď to Jean-Christophe Grangé hovorí, oči mu pritom blýskajú veselým, priateľským úsmevom. Vidno, akú má radosť zo svojho nového románu, a vidno, ako zvedavo čaká, čo na temné Miserere povedia čitatelia. Tentoraz sa jeho príbeh začína vraždou v kostole. Stopa vedie cez detský chór, cez krištáľovo čistý a nebezpečne prenikavý chlapčenský hlas.
Vo Francúzsku vyšlo Miserere pred niekoľkými týždňami. Grangé sa tam predáva v státisícoch, takže televízie jeho nový román ohlasovali v každej literárnej relácii. Denník Figaro dokonca napísal: „Kráľ francúzskeho trileru napísal svoju najlepšiu knihu.“ A naozaj, pri nej je čítanie vskutku vzrušujúce.
Kúsky skutočnosti a falošné stopy
Jean-Christophe Grangé býval reportérom. Chodil po svete a písal aj pre National Geografic. Spisovateľom bol len tak nevtieravo, v kúte svojej obývačky. Lenže ozvali sa vydavateľstvá, ľudia si obľúbili Let bocianov a on dostal úlohu: píš ďalej - také dobré - policajné romány.
A tak teda písal, stále podobnou metódou. Najprv má vymyslené rozuzlenie, a potom sa teda môže zabávať vymýšľaním falošných stôp. Vyťahuje staré skúsenosti z reportážnych ciest a zodpovedne ich dopĺňa novým výskumom. Jasné, že si aj vymýšľa a miestami je až hrôzostrašne mystický, no vysvetlenie má nakoniec racionálne. Zvlášť šarmantné sú dialógy, takže už v strede príbehu príde smútok: škoda, že je to len fikcia.
Už chodí do dražby
Stres zo zodpovednosti prišiel, keď napísal Purpurové rieky. To už sa jeho príbehy začali dražiť medzi filmovými štúdiami, a za veľké sumy. Grangé mal šťastie najmä pri Purpurových riekach, lebo tie sfilmoval Mathieu Kassovitz a úlohy detektívov dostali Jean Reno a Vincent Cassel - to bola bezchybná kombinácia.
Ich tvárí sa nedá zbaviť ani pri čítaní Miserere, pretože aj vraždy v tomto románe vyšetruje rovnako zladená dvojica policajtov. Jeden už veľkú slávu zažil a dnes je už skôr cynický, druhý iba začína, ale veľmi zle, pretože okrem neodškriepiteľného talentu má aj problém s drogovou závislosťou. Obaja majú pár príležitostí na to, aby jeden do druhého, v podstate nežne, vyrývali. A len vďaka tomu môže miestami oslabnúť hrôza, ktorá plynie z odhalených súvislostí.
Čo mu robí problém
Zlo v Miserere odkazuje na diktatúru v Čile a jej francúzskych poradcov, odkazuje aj na nemecký fašizmus a Grangé dokonca spomína koncentračný tábor v Terezíne. „Píšem o tom, čomu nerozumiem, čo mi robí problém: čierne tóny v ľudskej bytosti, jeho krutosť. Milostná zápletka by nikdy nevyznela tak závažne ako kriminálna,“ povedal Grangé pre Figaro. Vzápätí poprel, že by ho k písaniu románov viedla akási trauma z minulosti.
Miserere je napísané zmysluplne aj ľahko, a hoci je to miestami naozaj ťaživé, nepríjemné čítanie, z vychladnutých tiel v kostole by nemala mať traumu ani cirkev. Na to je tam bezpečné množstvo vtipu a ešte aj ľudského tepla.
Autor: Kristína Kúdelová © SME
