Spravil chybu, a bolo to jasné

Akčný film, časová tieseň, ohrozená dcéra, miestami trochu zbytočná brutalita, príbeh plynúci bez prekvapení k nevyhnutnému záveru, snaha zhodnotiť nové filmárske postupy z úspešných trhákov posledných rokov, mišmaš technológií, kungfu a presnej streľby, pán v zrelom veku so skrytou identitou agenta, katastrofálny nedostatok humoru...

Podobné myšlienky víria hlavou recenzenta po pozretí filmu 96 hodín režiséra Pierra Morela. Rámcom príbehu je snaha agenta vo výslužbe zachrániť svoju dcéru z rúk albánskeho kupliarskeho gangu v Paríži.

Tak teda do pátrania

V expozícii sa presvedčíme o „nadprirodzených“ schopnostiach nenápadného a v bežnom živote hanblivého Bryana Millsa (Liam Neeson).

Jeho sedemnásťročná dcéra Kim (Maggie Grace) sa rozhodne ísť s kamarátkou na cestu do Európy, proti čomu sa náš ostražitý agent postaví; je predsa jasné, že v Paríži človeku (a mladým dievčatám obzvlášť) hrozia strašlivé nebezpečenstvá. Nakoniec podľahne tlaku rodiny a súhlasí.

To je však, ako vie hneď každý divák v kinosále, osudová chyba. Takmer okamžite po prílete do parížskej divočiny sú dievčatá v moci zlovoľného gangu, a pátranie môže začať.

A teraz k problémom tohto filmu. Samozrejme, mnoho filmových príbehov rôznych kvalít je sústredených okolo putovania za jasne určeným cieľom, u mnohých z nich dokonca vieme dopredu, aký výsledok prinesie. Ale iba máloktoré rozprávanie je také nedramatické ako v snímke 96 hodín.

Všetko ide samo

V dobre postavenom filme tohto typu síce vieme, že hrdina sa z problémov nakoniec vyseká, to však nezhatí normálnu divácku emočnú účasť na prekážkach v postupe za cieľom. Skrátka vzniká napätie, ktoré dodáva filmu dynamiku a sú­držnosť.

Bryanova cesta za záchranou jeho dcéry plynie neprirodzene hladko, v pátraní sa neobjavuje slepá ulička, všetko sa akosi samo sebou darí, a s výnimkou jedinej nepresvedčivej scény má náš agent vo všetkých situáciách navrch.

Dramatický účinok záverečného súboja, teda bežnej rekvizity akčného žánru, sa tu úplne devalvuje. Tento oddramatizovaný akčný film tak nechcene odkazuje na žáner akčných počítačových hier, v ktorých sa hlavný hrdina bez strachu prederie nástrahami, nechá za sebou mnoho mŕtvol.

A v poslednom leveli, samo­­­z­rejme, najviac.

Bourna nechytili

Videohra môže byť zábavná, ale nemôže byť filmovým príbehom, lebo nevytvára podmienky na dramatický efekt – účasť na hrdinovom osude.

Niektoré akčné scény, najmä naháňačky v autách, sú pokusom o napodobenie originálneho strihu bournovskej trilógie.

Ako to však býva, ak sa plagiát nevyrovná originálu, prebrané prvky sa stávajú samoúčelnou príťažou. Podobná námietka sa týka výbuchov náhlej brutality, ako vystrihnutej z populárneho amerického seriálu 24. Nekoncepčné postupy ešte viac oslabujú už tak nepresvedčivé filmové rozprávanie. VIDEO: Trailer k filmu