Vo francúzskom Nice diskutovali minulý týždeň divadelníci, ale aj literáti, kritici a filozofi o moci divadla i o divadle moci.
Politika sa čoraz viac teatralizuje, divadlo sa naopak dostáva na okraj spoločenskej scény. Zachovalo si do dnešných dní aspoň akú–takú symbolickú silu? Nezabúda na analýzu toho, čo nevidno? Reaguje dostatočne rýchlo na aktuálne problémy spoločnosti, či angažovanosťou naopak stráca nadčasovosť? Je štát stále kráľom, ktorý si objednáva zábavu na svoj dvor? Je tvorca diktátorom divadla alebo už máme „demokratickú“ vládu diváka? Zomrelo už divadlo, len ešte o tom nevie?
Tieto a ďalšie otázky vyplynuli zo stretnutia na Európskom divadelnom fóre, ktoré sa konalo koncom minulého mesiaca po niekoľkoročnej pauze. Hostiteľom bolo Národné divadlo v Nice. Riaditeľ Fóra Daniel Benoin naň pozval divadelníkov, spisovateľov či filozofov. Známy francúzsky intelektuál Bernad-Henri Lévy sa mal na jednotlivé národné správy o divadle pozrieť s nadhľadom nedivadelníka, jeho odstup od problematiky sa však mnohým účastníkom zdal až priveľký.
V dobrom i v zlom
Predstavenia, ktoré diskusie fóra sprevádzali, dokazovali skôr to, že priamočiare spojenie politiky a divadla nie je ideálne. Produkcia známeho Rustaveliho divadla z gruzínskeho Tbilisi sklamala tých, čo od režiséra Roberta Sturua očakávali viac ako prvoplánovú grotesku o poklonkovaní prezidentovi. Arabsko-hebrejské divadlo z Izraela prezentovalo niekoľko osobných výpovedí bez výraznejšej pridanej divadelnej hodnoty.
Dynamické Uzbecké divadlo Ilkhom vzniklo už v roku 1976 ako prvé súkromné divadlo na území bývalého Sovietskeho zväzu. Aktuálna produkcia Aischylovej Orestey, s ktorou sa predstavili v Nice, prinieslo so sebou aj záhadný tieň. Deň pred jeho minuloročnou premiérou zabili totiž jeho režiséra Marka Weila, doteraz nie je jasné, či jeho smrť mala nejaký súvis s jeho divadelnou činnosťou.
O divadelnom publiku sa hovorilo v dobrom i zlom. Ak divadlo hovorí k veci, diváci prídu, presviedčal Léo Bassi, režisér a herec pôsobiaci v Španielsku. Zo skúsenosti tvrdil, že len čo sa produkcia dotkne citlivého nervu spoločnosti, ktorým je napríklad v Španielsku cirkev, divadelník je aj dnes v ohrození.
Snobi a médiá
Podľa niektorých diskutujúcich sa malo hovoriť nielen o moci a divadle, ale aj o moci v divadle. Väčšina z nich totiž patrila k staršej generácii. Ktosi z mladších stihol len pripomenúť, že „mladí“ nie sú nijakou homogénnou skupinou. Bez naplnenia zostala aj podtéma o nových silách v divadle.
Trochu rozpačito pôsobili debaty o tom, či si divadlo zníži svoj status, ak sa prispôsobí kódom médií. Práve to totiž radil riaditeľ kultúrnej televízie Arte Jean Rozat. Divadelný kritik Ian Herbert z Británie pripomenul, že ak záznam z divadelného predstavenia vidí na TF2 osem miliónov divákov, je to skoro toľko, ako majú všetky francúzske divadlá dokopy za rok. Prehliadanie sily médií teda považoval za snobizmus, a to aj v prípade prenosu bulvárnej komédie. Nakoniec, pre viaceré krajiny vrátane Talianska či Belgicka je divadlo v televízii úplne nepredstaviteľné.
Medzi francúzskymi účastníkmi bolo cítiť napätie spôsobené aj prebiehajúcimi diskusiami o zákone o francúzskej televízii, ktorý by mohol zvýšiť mieru jej ekonomickej závislosti od moci. Španielsky spisovateľ a bývalý španielsky minister kultúry Jorge Semprún, ktorý fóru predsedal, vyzval divadelníkov, aby sa pripravili na reflexiu novej éry, ktorá zjavne pod vedením prezidenta Sarkozyho vo Francúzsku začína.
