BRATISLAVA. Niekoľkým výstavám Mesiaca fotografie to tento rok vyšlo. Rozvírili umeleckú hladinu, vyvolali diskusie. Výstava Daniela Fischera v Galérii mesta Bratislavy síce nie je kontroverznou ako tá, čo visela v novembri v Galérii Cypriána Majerníka, ale jej fotografie sú iné, a to už na prvý pohľad. Autor k nim totiž pristupoval so silnou maliarskou skúsenosťou.
„Bolo to pre mňa veľmi sympatické, keď ma Václav Macek, organizátor Mesiaca fotografie, oslovil,“ vraví Daniel Fischer, výtvarník a vedúci katedry maľby na Vysokej škole výtvarných umení. „Cítim sa skôr maliarom ako fotografom, vystavené práce môžu byť vnímané ako príspevok do diskusie o fotografii, že aj v dnešnom svete sa dá tri týždne sústredene pracovať na niečom, aby potom človek raz stlačil spúšť.“
Neďaleko Dvojičiek
K takémuto spôsobu tvorby, ktorá je kombináciou a splynutím maľby a fotografie, sa Fischer vrátil v roku 2001 počas svojho štipendijného pobytu v Amerike. „Mal som vtedy v úvodzovkách šťastie, že som bol neďaleko miesta útoku na Dvojičky,“ spomína Fischer. „Svet bol zrazu iný, pre spoločnosť to bol obrovský otras. Udalosti tam vzápätí prirodzene vyvolali nielen medzi výtvarníkmi a umelcami diskusie na úrovni podstaty a zmyslu nášho života, o tom, kde sme a o čom to vlastne rozmýšľame v tej euroamerickej kultúre, aké je to naše umenie a o čom vlastne je.“
Pod vplyvom silných udalostí a po sérií úvah sa Fischer vrátil k spôsobu maľby a fotografovania, ktorým nadviazal na svoj niekdajší, obdobne vytvorený cyklus. Rozdiel bol v tom, že pokiaľ prvé maľby dosahovali dva až päť metrov, v tých po roku 2001 prišlo k miniaturizácii. Zväčšením miniatúrnej maľby nachádzal nové nepoznané priestory, ktoré normálnemu pohľadu ostávali nedostupné.
Maľby z cyklu, vystaveného do 11. januára v Galérii mesta Bratislavy, majú okolo desať centimetrov. Ale jediná hneď pri vstupe má dva metre a pochádza z predchádzajúceho obdobia. „Tá má diváka uviesť a dať možný kľúč k čítaniu tejto problematiky,“ dodáva Fischer.
Aj cez malú maľbu možno vypovedať veľa, dosiahnuť harmóniu, akúsi supersymetriu. Fischer sa za ňou vydal do prírody. Miesta v krajine si vyhľadáva spravidla asi rok pred samotným procesom tvorby diptychu maľby s fotografiami. Väčšina vznikla na Slovensku, niektoré až v arizonskej púšti.
Súčasť vyššieho celku
„Myslím, že to nie je možné ani inak urobiť ako priamo v prírode,“ hovorí. „Vopred čiastočne predchystané miniplátno si umiestnim a pevne zafixujem na vyhliadnutom mieste v krajine, pričom, pochopiteľne, musím rátať so všetkými druhmi a zmenami počasia.“
Proces dosiahnutia jednoty trvá niekoľko dní až týždňov. „Je to vždy veľmi intenzívne prežívanie autentického dobrodružstva,“ vysvetľuje. „Je korunované fascinujúcim zážitkom jednoty, keď sa hoci na veľmi krátky čas zrazu tá malá maľba stane organickou súčasťou akéhosi vyššieho celku, objektívneho poriadku sveta. A jej prostredníctvom i ja sám. Tento typ vrcholovej skúsenosti ponúkam vnímavému divákovi.“
Abstraktné sa vo Fischerových dielach spája s reálnym, maľba s krajinou, subjektívne s objektívnym. Magickosť jednoty z tých „maľovaných“ fotografií sa však aj na výstave dá vycítiť. Hoci pohľad na ne a dosiahnutú harmóniu trvá len niekoľko minút, zážitok, ktorý vyvoláva, kdesi hlboko v nás ostáva.
![]() |