Záujem o slovenskú literatúru rastie

Literatúra a umenie sa zvykli považovať, ak nie za svedomie, tak aspoň za hlas národa, ktorý by sa mal najmä v zlomových rokoch rozoznieť. Spisovateľ PETER JAROŠ.

BRATISLAVA. Literatúra a umenie sa zvykli považovať, ak nie za svedomie, tak aspoň za hlas národa, ktorý by sa mal najmä v zlomových rokoch rozoznieť. Spisovateľ Peter Jaroš si myslí, že stále bolo a je o čom písať. Rôzne zlomové roky podľa neho poskytovali obrovské množstvo materiálu, ľudských osudov, teda všetko to, čo veľký spoločenský román potrebuje. V rozhovore Peter Jaroš hovorí, že záujem o slovenskú literatúru u slovenského čitateľa rastie, pretože sa už nasýtil prekladov, ale najmä chce čítať viac o sebe a svojich problémoch.

Ste známy ako autor filmových scenárov, kníh, ktoré boli sfilmované, stačí spomenúť Tisícročnú včelu. Pre vašu tvorbu je príznačné experimentovanie. Kam vás vaša tvorba doviedla, ak porovnáme vaše začiatky pred zmenou spoločenského režimu, kedy aj podmienky na písanie boli iné-

Neviem, kam ma to doviedlo, zrejme k dnešku. Keď sme v 60. rokoch končili vysoké školy a začínali písať a publikovať, tak sme sa chceli vyjadrovať inak ako v 50. rokoch. To bola vtedy taká schematická poézia aj próza. Ja som študoval na filozofickej fakulte, mali sme tam prístup k rôznym iným filozofickým dielam, ako bol len marxismuz-leninizmus. Mňa osobne, aj mojich kolegov, napríklad Johanidesa, veľmi zaujal existencializmus Jeana Paula Sartra, Alberta Camusa, Heidegera a podobne, takže to bola filozofia, ktorou sme sa, dokonca môžem povedať, až opájali. No a v tom istom čase k nám začal prenikať z Francúzska "nový román". Boli prvé preklady, najprv v poľštine, cez poľské časopisy sme sa k nemu dostávali, potom vyšli nejaké preklady aj v češtine a nejaké poviedky aj v slovenčine.

Prečo vás zaujal práve "nový román"?

Lebo to bolo akési "oko kamery", ktoré popisovalo situácie bez psychologizovania. Len perfektným detailným popisom sa malo vyjadriť to, čo tie postavy cítia, alebo čo konajú. Samozrejme, že reálie, ktoré sme tam používali, boli naše slovenské. Pri tomto type písania sme však veľmi dlho nevydržali. Ja som tým spôsobom napísal jednu alebo dve knižky. Postupne sme sa vrátili k normálnemu realizmu, ktorý sa potom neskôr nazval "magický realizmus". Slovenské pesničky majú ohromné množstvo takých magických prvkov, ktoré sa dajú v próze, nakoniec aj v poézii, veľmi dobre použiť.

V centre vašej pozornosti bol taký osobitný pohľad na človeka, čo zrejme súvisí s tým existencializmom. Študovali ste slovenčinu a ruštinu, nemali ste dosť príkladov práve z ruštiny, z ruskej literatúry? Nebol váš spôsob písania ovplyvnený týmto?

V ruskej literatúre 20. rokov je veľa spisovateľských osobností, od ktorých by sa dalo odraziť tak v próze, ako aj v poézii. Boli to modernisti, perfektní experimentátori. K ruskej literatúre sa dalo ľahšie dostať, ale tie príklady, ktoré k nám prichádzali zo sveta, to bolo pre nás niečo úplne nové, čo nás chytilo a na istý čas aj zaujalo.

Vašim najznámejším dielom je Tisícročná včela, ktorá sa dočkala aj sfilmovania. Nemáte pocit, že verejnosť už čaká na ďalší veľký román? Dokonca sa hovorí o kríze literatúry...

Myslím, že už je čas na ďalšie veľké slovenské romány, no ale je už po našej generácii, starších šesťdesiatnikov, sedemdesiatnikov. Našťastie prichádza veľmi silná prozaická, ale i básnická generácia a myslím si, že je to na tých mladších 35-, 40-ročných. Ich úlohou je, aby napísali veľký spoločenský román. Je o čom písať, boli tu zlomové roky, obdobie, ktoré poskytuje obrovské množstvo materiálu, ľudských osudov, teda všetko to, čo veľký spoločenský román potrebuje.

V čom je príčina tohto stavu? Niektoré témy z 90. rokov boli spracované v niektorých románoch P. Pišťanka. Všimla si ich ale iba kritika, alebo menšia časť ľudí. Akoby v nich nedošlo k zachyteniu pocitu generácie...

Pišťankov román Rivers of Babylon je veľmi dobrá knižka, ale zachytáva iba určitú časť spoločenského diania. Aj on, ako autor má na to, aby oblasť svojho záujmu rozšíril. Ale sú aj iní, pravdaže, ktorí by svoj diapazón mali rozšíriť. Samozrejme, celá spoločnosť sa zachytiť nedá, ale nemal by to byť zúžený pohľad. To je teda úloha týchto mladých prozaikov.

Myslíte si, že sa pod ten záujem nezáujem verejnosti, alebo aspoň deklarovanie záujmu o literatúru podpísala nová situácia? Predtým tu bol tlak režimu, čo vyvolávalo prirodzenú obrannú reakciu a ľudia inklinovali k niečomu slobodnejšiemu a literatúra je na to vhodná, aby si mohli dotvárať svoj svet ako čitatelia.

Obdobie, v ktorom slovenský čitateľ akoby na chvíľu prestal čítať vo väčšej miere slovenskú literatúru, už prestáva. Už sme sa nasýtili prekladov z okolitých literatúr. Ľudia sa začínajú vracať aj k slovenskej literatúre aj k slovenským filmom, lebo chcú počuť, poznať a čítať o našich, teda slovenských a vlastne svojich problémoch. Chcú teda vedieť viac o sebe, ako tu žijeme, čo tu robíme. Vidieť to aj na tom, že keď pred takými 4-5 rokmi vychádzali prozaické knižky maximálne tak v 500 výtlačkoch a poézia v 200-300 výtlačkoch, teraz sa už tento pomer zmenil a aj nové knižky začínajúcich autorov začínajú vychádzať povedzme v 1000 kusoch a aj tie sa niekedy rozpredajú, aj počet výtlačkov poézie stúpol na takmer 500. Záujem skutočne o slovenskú literatúru rastie.

Môžeme teda povedať, že už máme za sebou akési obdobie kryštalizácie, predtým to bolo predsa len prežívanie takej eufórie, častokrát sme aj nekriticky preberali vplyvy zvonku, pozitívne, ale aj negatívne. Žeby dnes dochádzalo k akémusi návratu?

Kryštalizácia bude pokračovať, to je trvajúci proces, ale už sa to pomaly dáva do poriadku. Protichodné tábory sa ako tak usporiadavajú. Niežeby sa zmierovali, ale vyjasnili si pozície a dokážu medzi sebou aj diskutovať, už to nie sú nepriatelia, ale diskutujúci. Aj medzi spisovateľmi bolo mnoho smerov a orientácií, aj ideologických, aj umeleckých, postupne každý má tú svoju platformu, vie na čom je a vie na čom sú tí iní. To znamená, že situácia sa pomaly upokojuje, ale proces bude pravdaže pokračovať. Ani by nebolo dobre, keby to skončilo úplne. Takže sme, povedal by som, vo vhodnej východiskovej situácii aj na takú novú veľkú literatúru.

Vaše slová vyznievajú optimisticky. Čo hovoríte na mladých autorov, ktorí sa svojimi dielami snažia šokovať a byť za každú cenu originálni?

Experimentovalo sa vždy, v 18., 19., 20. storočí asi najviac, a experimentuje sa aj dnes. U mladých, začínajúcich autorov je prirodzené, že experimentujú, skúšajú raz to, raz ono, kým si nájdu svoju parketu. Nevidím v tom nič mimoriadne, naopak, považujem to za úplne prirodzenú vec.

Vo svojich dielach často ponúkate pohľad na slovenský vidiek, slovenskú dedinu. Keď hovoríme o návrate k sebe z pohľadu súčasného človeka, má tam miesto aj slovenský vidiek?

Samozrejme. Treba pokryť celú spoločnosť, nie všetci autori žijú v Bratislave, v Košiciach alebo Banskej Bystrici. Ja si myslím, že prózy, ktoré som v poslednom čase čítal z vidieka, sa mi oveľa viac páčili ako tie z mesta. Som v porote literárnej súťaže, volá sa to Literárny Zvolen, kam posielajú svoje práce väčšinou mladí a začínajúci autori z celého Slovenska. Pokrývajú problémy nielen Bratislavy, Košíc, Banskej Bystrice, Žiliny alebo iných väčších miest, ale vlastne zo svojich domovov. Bývajú v menších obciach a práve mnohé prózy, ktoré boli z dedinského prostredia, sa mi pozdávali preto, lebo dedinský človek sa u nás úplne zmenil a nie je taký ako povedzme v Chrobákovej próze alebo u Margity Figuli. To sú už úplne iní mladí ľudia, ktorí majú okrem televízie aj internet a rôzne toky informácií zo sveta, no a v tomto prostredí žijú, robia, podnikajú, a to ma teda veľmi zajímalo.

Čo vás, keďže už hovoríme aj o téme vašich literárnych diel, ak si zoberieme napríklad osudy Pichandovcov, zaujalo na zmene, kontinuite, odovzdávaní si skúseností, komunikácii medzi generáciami otcov a synov? Je pre vás takáto zmena výzvou?

Nikto sa nenarodil múdry, ani poučený alebo dokonalý. Každý stojí na niečích pleciach. Každý má svojich predchodcov, ktorých počúval. V literatúre sú to mnohí výborní autori, pokiaľ ide o správanie sa v rodine, máte tu dynastiu starých otcov a materí a tak ďalej. To znamená, že každá generácia preberá od svojich predchodcov to najlepšie. Jediné, čo ma dnes mrzí, možno je to iba pocit, že ja už budem mať pomaly, ak dožijem 70 rokov a generácia mojich detí akoby ten náš svet menej rešpektovala. Už sa trošku od neho vzďaľujú, lebo sú aj technologicky na oveľa vyššej úrovni ako my. Ja som sa len pred pár rokmi odvážil písať na počítači, lebo som zistil, že to je skutočne výhodnejšie. Vaša generácia nám troška tak odbehla, čo je nakoniec prirodzené a možno aj dobre.

Nataša Tánska práve tento problém vysvetľuje tým, že v súčasnosti akoby otec nemohol dostatočne odovzdať synovi svoje skúsenosti, ako to bývalo kedysi, keď syna učil, práve pre ten úžasný technologický pokrok. Aj tým je daná určitá bariéra. Akoby sa zo vzťahov vytrácala vzájomná úcta a rešpekt...

Jedna poloha je táto technika, ktorej vy mladí rozumiete oveľa viac a lepšie ovládate tieto veci ako my, starší. V tom ste vpredu, v tom ste nás predčili. Lenže je tu aj druhá poloha, povedzme mravná, kde sa majú čo učiť deti od rodičov, vnúčatá od starých rodičov. Poviem to zjednodušene, desatoro Božích prikázaní bude stále platiť. Na nich nie je nič zlé, jednoducho je to istý spôsob správania sa. Život musí mať isté pravidlá, tak ako má pravidlá cestná premávka, takže v tejto mravnej polohe máme čo odovzdávať mladším, svojim deťom, vnukom.

Umelci, ak si zoberiem dejiny estetiky, boli často v diskusiách označovaní, že sa hrajú na Boha, pretože autor niečo vytvorí, stvorí dielo... Ako sa na to pozeráte vy ako spisovateľ?

Keď listujem v dielach 19. storočia, teda veľmi dávnych, tam ma ohúria takými inováciami, lebo človek sa stále učí. Inak lúšti texty, keď sa ku nim po rokoch vracia, to neprestalo platiť. Tým ako človek starne, mal by trošku viacej vedieť a mal by sa stále niečo učiť. Často ma ohurujú veci, ktoré sa mi niekedy zdali také samozrejmé, sú pre mňa teraz úplnými lahôdkami a novôtkami. Pozrite sa, môžeme pokojne čítať starých Grékov, starých rímskych autorov a vždy nám prinášajú niečo nové.

Zažívate pri čítaní kníh vždy ohúrenie, takú katarziu, vnútorný dialóg? Pri akých dielach?

Keď čítam nejakú dobrú báseň alebo poviedku, tak by som až od radosti vyskočil, som nadšený, keď to niekto vie a keď vie povedať napríklad aj to, čo som ja napríklad nepovedal, čo sa mi nepodarilo, alebo keď vidím pekný obraz, počujem dobrú hudbu...

Čo vám dala a súčasne vzala literatúra? V niečom možno otvorila oči, v inom možno ubrala?

Vzala mi štíhlosť. Už 40 rokov sedím pri písaní za stolom, takže takéto povolanie poznačí človeka, fyzicky, zdravotne, ale dnes sa už dá vyliečiť skoro všetko. No a čo mi literatúra dala? Budem predovšetkým hovoriť o literatúre tých druhých, ktorých čítam. To je nevyčerpateľná studnica poznania, radosti, estetiky. Ale nielen literatúra, mám ohromne rád aj výtvarné umenie, film samozrejme, hudbu. Neviem si bez toho predstaviť život.

Takže môžeme povedať, že umenie a literatúra sú aj v dnešnej dobe potrebné?...

Umenie a hlavne literatúra sú potrebné preto, že cez preklady z iných jazykov spoznávame iné národy a zase nás spoznávajú iní a tým sa ľudia zbližujú. Základ spoznania medzi národmi je, a tak chápem aj globalizáciu v umení, aby si autori navzájom poznávali svoje umelecké diela, tým sa budú lepšie poznať, prestanú sa nenávidieť, budú sa mať oveľa radšej. Myslím, že umenie skrze umenie bude život, ak sa to teda bude dariť. Sú také projekty, že sa preložia slovenské romány do všetkých jazykov Európskej únie a možno aj do iných, hudba sa už šíri aj bez prekladu, podobne obrazy. Teším sa na to, keď nás spoznajú iní, naopak, my spoznáme iných a budeme sa mať radšej.

Je v tom aj niečo symbolické, pretože napríklad Pichandovci išli stavať, murovať von, do zahraničia, na čo môžeme byť hrdí u nás, keď chodíme budovať do okolitých krajín, zoberme si napríklad tzv. odchod mozgov a menej sa už hovorí o tom návrate?

Pokiaľ mám správy od rovesníkov, naši ľudia sa vedia vo svete obracať, máme šikovných mladých aj starších ľudí, ktorí sa vedia vo svojom odbore uchytiť v Írsku, Anglicku a vlastne na celom svete. Nie sme pozadu, dokážeme sa adaptovať a uplatniť naše schopnosti aj v cudzom prostredí. Myslím, že príde čas, keď sa tie naše mozgy, ktoré odišli von, tam nasýtia, spoznajú niečo, čo by tu možno nespoznali a vrátia sa a obohatia nás. Budú sa vracať.