SME
Utorok, 12. november, 2019 | Meniny má Svätopluk
FANTASTICKÉ DIALÓGY

V porovnaní s Nemeckom máme fantastiky až-až

Je v poslednom desaťročí jednou z najúspešnejších domácich autorov science-fiction a fantasy. Vydala osem kníh, veľa poviedok a rôznych štúdií, recenzuje filmy aj knihy. Vedie si domovskú stránku Vimka.sk, kde poskytuje rady začínajúcim autorom. Stala sa

Alexandra Pavelková.Alexandra Pavelková.(Zdroj: archív Alexandry Pavelkovej a Ján Žižka)

prvou Slovenkou, ktorá zvíťazila v Cene Karla Čapka. Na fantastických festivaloch, čiže conoch, je známa (okrem prednášok a anime kostýmov) svojimi veselými videopásmami a zmyslom pre humor. Navyše je to šarmantná mladá žena, nepopierateľne charizmatická, ktorá si vás okamžite získa. S ALEXANDROU PAVELKOVOU sa rozprávala Aneta Čižmáriková .


Ako si sa dostala k terajšej profesii a ako k fantastike?

To máš ťažké. Za posledných 15 rokov sa, bohužiaľ, každé interview, ktoré so mnou niekto robil, začína touto otázkou. Keďže sa nerada opakujem, mám nacvičených 5 čitateľsky/divácky atraktívnych odpovedí, ktoré, samozrejme, nemajú nič spoločné s pravdou. Na druhej strane, tí, ktorí ma poznajú, si už vopred vedia vytipovať, aká odpoveď bude nasledovať, napríklad Hyena má najradšej tú o Winnetouovi a už vopred sa smeje. Ale keďže ty to berieš vážne a nielen ako príležitosť na zaplnenie strany či vysielacieho času nejakým textom, zaslúžiš si úprimnejšiu odpoveď.

Článok pokračuje pod video reklamou

Čo je to profesia? Podľa toho, čo som vyštudovala, som publicistka, prekladateľka, ale súčasne aj ekonómka. Mám za sebou veľmi rozmanitú kariéru, no ostatných 12 rokov pracujem na univerzite ako radový zamestnanec. Práca ma baví, ale baví ma aj písanie, takže mám profesie dve. Prinajmenšom.

K fantastike som sa dostala veľmi dávno – ako dieťa prostredníctvom kníh a filmov. Ako každé decko som túžila po poznávaní nepoznaného, a práve fantastika dáva detskej predstavivosti najväčší rozlet. Niežeby som čítala len tento žáner, mala som vtedy spotrebu 6 kníh týždenne, takže to, čo bolo dostupné na knižnom trhu z oblasti fantastiky, by to zďaleka nepokrylo. Zošrotovala som všetko, čo mi prišlo pod ruku, ale postupne som začala vydeľovať fantastiku na prvé priečky. Keď som mala 13 či 14, dokonca som napísala Jozefovi Žarnayovi (adresu som si zistila na Zväze slovenských spisovateľov, drzá som vtedy bola, že až), či náhodou nejdú sfilmovať jeho knihu, lebo by som sa rada uchádzala o úlohu Julky. Odpovedal mi jemne a vážne. Keď sme sa potom po rokoch stretli už obaja ako spisovatelia, veľmi ma potešilo, že si spomenul na môj list. Ináč, s mojou tvorbou to postupovalo klasickým syndrómom žaby v horúcej vode – pomaličky, potichučky. Raz som sa proste prebrala, a zistila som, že mám už za sebou 8 kníh a všeličo nabalené k tomu.

O svojom prvom i ďalších kontaktoch s fantastikou si krásne napísala v článku na Fantázii on-line a podľa neho sa zdá, že inklinuješ skôr k vedeckej fantastike. Tvoji fanúšikovia vedia aj to, že máš veľmi rada japonské anime. V čom to je, že píšeš prevažne fantasy?

Je to tak. Každý večer pozerám Star Trek alebo Stargate, ale na nejaké Čarodejnice by som sa nedala nahovoriť. Možno momentálne nie sú fantasy seriály, ktoré by mi zarezonovali. A veľa kníh tiež nie. Fakt je ten, že krátku sci-fi poviedku si strihnem sebe pre radosť, a fantasy román preto, lebo ho vydavatelia chcú.

Ako ti ide písanie? Píšu sa tie príbehy samy alebo musíš na sebe tvrdo pracovať, aby si sa prinútila posadiť k počítaču?

Keď to na mňa príde, píše sa to samo. Samozrejme, skôr, než si sadnem k počítaču, omieľam ten príbeh v hlave mesiace, niektoré aj roky (len mikropoviedky si rozmyslím počas večerného sprchovania alebo od zastávky autobusu k budove univerzity). Najhoršie je, keď nemám potrebu podeliť sa o román s počítačom či s čitateľom. Už len z toho dôvodu, že ma bolí chrbát a oči. Nápady a podnety prichádzajú stále, takže momentálne mám v hlave tri kompletné romány a desať nekompletných. Čo už, musím počkať, kým to na mňa príde. Lebo nasilu to nemá zmysel. Ibaže by nejaký vydavateľ, ktorému som niečo sľúbila, začal reptať, že sa už blíži termín.

Hemingway vraj písal od štvrtej ráno a postojačky, mne to najviac "páli" v posteli pred spaním, keď mozog relaxuje, lenže sa mi už nechce myšlienky zapisovať, preto ich vždy zabudnem. Kedy sa najlepšie tvorí alebo premýšľa tebe?

Keď mám niečo naozaj rozrobené, detaily, dialógy, logické postupnosti a podobne sa najlepšie dolaďujú všade a za hocijakých okolností. Stojíš v rade pri pokladni? V hlave ti beží scéna z "filmu" podľa tvojej novej knihy. Sedíš na porade? Je veľmi ľahké prepnúť mozog na firemný stand-by režim a v pozadí si prehrávať dej, ktorý potrebuješ uhladiť a zorganizovať. Si v kine a myslíš si, že je škoda lístka? Keď už som tam po tme a mám dve hodiny sama pre seba, tak ich predsa využijem... premýšľaním. A podobne u zubára, aspoň si nemusíš všímať kvílenie vŕtačky. Príležitosti sa nájdu, kde len chceš...

Ale čo pamäť? S tou mám ja večný problém! Stačí ti pamätať si, čo sa bude v príbehu diať, alebo si dokážeš "predpremyslieť" aj konkrétne výrazy, prípadne si na to všetko spomenúť neskôr, keď už si v kľude?

Keď ti poviem, že tých 13 románov, čo som spomínala, mám v hlave relatívne podrobne, to znamená s kompozíciou, kľúčovými dialógmi a prelomovými scénami, asi mi teda nebudeš veriť. Ďalšie mám rozpracované v hrubých rysoch v poznámkach v mojom počítači. Niekde mám súbor "fragmenty", kam si ukladám len nápady, detaily, ktoré sa mi raz niekde môžu zísť. Samozrejme, konečnú podobu dávam svojej práci až pri samotnom písaní, respektíve pri jej upravovaní. Hovorí sa, že umenie znamená nájsť pre to, čo chceš povedať, to jedno dokonalé slovo, tak sa pri písaní snažím k tomu slovu aspoň čo najviac priblížiť.

Je však pravda, že nápady majú hlúpy zvyk prichádzať najmä vtedy, keď som pod sprchou. Už som uvažovala o tom, že si do kúpeľne nainštalujem nejakú tú hlasovú serepetičku. Našťastie to nie je až tak často, a aj tak to všetko napísať nestihnem, takže zatiaľ zaznamenávanie nechávam na prírodu.

A môže písať každý?

Písať môže každý, ale nemôže očakávať, že ho bude aj každý čítať.

Mnoho začínajúcich autorov, najmä kým sú ešte mladí a zapálení, nechce chápať, že písanie je ako šport - potrebuješ talent i vášeň, ale treba sa aj pripravovať, pracovať... a zarábať. Koľko z čoho je u teba?

Pár talentov vášne. No áno, voľakedy sa meralo v talentoch. S tým prirovnaním k športu je to ošemetné. Niekedy sa na písanie nemusíš vôbec pripravovať – iba si tak ideš ulicou, na voľačo sa pozrieš a zrazu ti do nosa cvrnkne myšlienka. Tak si ju prehadzuješ v hlave a kým dôjdeš domov, máš vybudovanú celú kompozíciu – s úderným úvodom, napínavým dejom a prekvapujúcou pointou, takže už len sadneš ku kompu a naťukáš to. Jednoduché, nie?

Ale pri románe táto schéma nie je veľmi pravdepodobná. Na dlhších textoch obyčajne treba makať – niekedy pár mesiacov, inokedy dlhé roky. Samozrejme, že námet na novelu či román, reálne prostredie, atmosféru, postavy, dialógy si nevycucáš z palca, aspoň nie počas rannej cesty do práce hompáľajúc sa na tyči v MHD. Čo sa prípravy týka, som pracovitá. Čo sa týka samotnej realizácie, čiže dlhých hodín strávených po večeroch, víkendoch a sviatkoch za počítačom, niekedy treba dať prednosť akútnejším problémom, niekedy človek na to po celodennom strese jednoducho nemá síl. Niekedy sa dennodenne dlhodobo akútne problémy tak vehementne tlačia do popredia, že na písanie čas takmer nezostáva, a ak áno, tak je to ten čas s boľavým chrbtom a unavenými, štípajúcimi očami. Vtedy už ide altruizmus bokom – vyberám si tému, za ktorú mám sľúbené aspoň to bolestné.

Pche, cvrkne myšlienka... to som taká aerodynamická, či čo? Do mňa nápady na romány necvrnkajú.
Naposledy ti v roku 2006 vyšla v Slovarte kniha Prísaha, kde sú zozbierané všetky príbehy o Vimke. Predtým skoršie vydania častí Vimky, trilógia Miešanci, Piesok vo vetre a k tomu samostatné poviedky v zbierkach. Zdá sa, že proces písania je u teba dlhší, než povedzme u grafomana Červenáka, pracuješ na niečom momentálne? Má Alexandra Pavelková v šuflíku nejaký nový román?

Ono je trochu rozdiel medzi "grafomanom" Červenákom, ktorý sa písaním živí, a Pavelkovou, ktorá príde o pol šiestej domov z práce komplet vymletá a vystresovaná. Väčšinou potom dám prednosť tomu uvariť nejakú večeru, zavariť paradajky či zrýľovať záhradu ako si sadnúť k počítaču a riešiť akčné životné osudy nejakých hrdinov. Pokiaľ mi náhodou nebliká termín nejakej recenzie alebo článku.

Momentálne mám rozpracované, ako som spomenula, tri projekty. Jeden je vo veľmi vysokom štádiu – ak si pamätáš Heralda z poviedok Trochu sa pochopiť (Prísaha) a Desítka (Čas psanců), tak tento chlapík je jedným z hrdinov románu s pracovným názvom Adamove deti. Čiastočne som motívy z tohto románu využila v poviedke Barva, ktorá by mala každú chvíľu vyjsť v antológii Memento Mori zostavovateľa Ondřeja Jireša. Druhý román, ktorý mám začatý a na ktorý sa strašne teším, sa pracovne volá Conan a strašne škaredá princezná. Je to taká oddychovka, hlavne pre mňa. No a pre tretí zatiaľ nemám názov, ale odohráva sa to v krajine podobnej Japonsku. Snáď sa k nim postupne dokopem, keď začne poriadne pršať a mrznúť a nebudem sa môcť vyhovárať na robotu v záhrade.

To znie lákavo, hHlavne ten Conan, teda ak to bude paródia alebo aspoň komédia. Spomínala som Vimku, podľa ktorej sa volá aj tvoja domovská stránka. Môžeš nám ju bližšie predstaviť? Kto to je a čo vlastne robí?

Vimka, Vimka, Vimka... jáááj, myslíš tú vedmu z fantasy zo slovanského prostredia? Tak tá odvtedy, ako sa naposledy bozkávala s Morenou a potom musela utekať pred zvlčilým vykonávateľom výnimočného trestu za bohorúhačstvo, snáď niekde v mieri vychováva dcéry svojej zosnulej sestry, ako sľúbila. I keď, v mieri... Pri jej povahe a životnom šťastí, neviem-neviem, ako to s osirelými dvojičkami dopadne.

Z tvojich textov, napr. o Vimke, sála čosi jemné, akási krehká aura. Myslíš, že je rozdiel medzi tým, ako vníma a píše fantastiku žena a muž? K tomu mám aj zaujímavú súvislosť spojenú s ďalšou otázkou. Ty a Štefan Konkol ste písali tretiu časť Miešancov v podobe dvoch samostatných románov s označením A a B, akoby ste si ju rozdelili na pohlavia – tvoja verzia je o ženskej hrdinke a vzťahoch, Štefanova o mužskom hrdinovi a pomste. Okrem toho, dvaja autori píšu zväčša jeden román spolu. Prečo táto neobvyklá forma, kde si každý napísal polovicu?

Je veľa autorov, ktorí sa dokážu natoľko odosobniť, že v ich dielach nerozoznáš, či ich písala žena alebo muž. Ono to s tými pseudonymami nie je až taká zbytočná záležitosť...

Čo sa týka Miešancov, Štefan prišiel za mnou, keď mal potrebu napísať prvý diel, či by som sa nechcela podieľať na dejovej línii, týkajúcej sa ženskej polovice dvojice hrdinov. Ako súdny človek sám zvážil, že ženské myslenie asi nedokáže hodnoverne napodobniť. Prehováral ma dlho. Nakoniec som sa na to dala, ale nebolo to také jednoduché – rozčesnúť knihu na dve časti a každý si písať to svoje. Dopadlo to tak, že sme si každý večer telefonovali a konzultovali a škrtali si navzájom to, čo nám deštruovalo vlastné zámery a nápady, a dohadovali sa ako to vyriešiť... Ale priemerný čitateľ zhruba dokáže posúdiť, čo z prvého dielu som písala ja a čo Štefan. Druhý diel bol už konzistentnejší – tam sme hlavnú dejovú líniu týkajúcu sa púte Orysa a Verbasky písali obaja. Plus každý mal k tomu tú svoju – jeden popisoval udalosti v Kláštore, druhý obranu Cárgradu. Ak si to čítala, iste dokážeš určiť, kto mal ktorú. A zároveň sme si všetko spoločne kontrolovali a upravovali.

Pre dva tretie diely sme sa rozhodli preto, lebo nám ku koncu druhého dielu natoľko pribudli postavy a dejové línie, že by to do jednej knihy nevošlo. Musela by mať okolo 700 strán a taká bichla s veľmi komplikovaným dejom navyše nebola ani vo vydavateľskom zámere. Len v mojej časti Bremeno je asi 5 hlavných dejových línií plus kadejaké odbočky. Štefan si zasa popustil fantáziu iným smerom a ukončil Orysa po svojom. Ináč, tvoja definícia o "hrdinke a vzťahoch" a "hrdinovi a pomste" ma pobavila, ale uznávam, že vo všeobecnosti sa to dá takto vnímať.

Ešte na okraj – umelecké meno či pseudonym je naozaj celkom dobrá vec. Čestne priznávam, že sem-tam publikujem aj pod mužským menom – samozrejme ho tu neprezradím – a reakcie by sa dali zovšeobecniť do jedného vyhlásenia: „Hurá, konečne názor správneho chlapa.“

Merané pohľadom zvonka, od roku 1991 si pozbierala na Slovensku aj v Čechách toľko literárnych cien z oblasti fantastiky, že sa mi to ani nechce vymenúvať. Fanúšikovia ti nepovedia inak ako slovenská Lady Fantasy. Ale čo ty považuješ za svoj najväčší profesný úspech?

Musím uznať, že mojich prvých 15 minút slávy (bolo to na Parcone v Košiciach, tuším v 1991 alebo 1992) so mnou vtedy dosť pohlo. Vzápätí som ale bola prefackaná realitou, tak som sa postupne naučila, že sláva je poľná tráva, že keď niečo vyhráš, automaticky to neznamená, že ti to aj vydajú, a skutočný život má aj tak celkom iné hodnoty.

Neviem presne definovať nejaký svoj životný úspech. Prisudzujú mi mnohé prvenstvá – prvý slovenský fantasy román, prvá slovenská fantasy trilógia, prvý slovenský víťaz Ceny Karla Čapka a kadečo iné. Ale prvenstvá sú chúlostivé. Prvý totiž nemusí zákonite znamenať dobrý. Viem len to, že keď som začínala, skutočne nebolo ľahké presadiť sa. Dnes, po všetkých tých rokoch vidím, že sa robia "zo mňa" diplomové práce, že mladí autori píšu poviedky z môjho sveta, ale hlavne to, že vôbec niečo píšu, že niektorí to píšu dokonca dobre a že majú možnosť to aj vydať a literárne rásť. Ak som bola jedným z pozitívnych faktorov na začiatku, tak za úspech môžem považovať práve toto.

Tomu vravím raketová kariéra. A ako sa to vlastne získava titul Lady Fantasy? Má ho ešte nejaká iná lejdy okrem teba?

Titul "lady" prináleží Rytierovi rádu fantasy ženského rodu. Za rytierov tohto rádu sú pasovaní finalisti súťaže O nejlepší fantasy organizovanej Klubom Julesa Vernea Praha a Klubom 451 °F Košice. Ja som bola pasovaná v roku 1997 s románom Piesok vo vetre a v roku 2003 ešte raz za poviedku Dom bolesti. Neskôr súťaž zmenila charakter – autori, ktorí už knižne publikovali, sa jej nemôžu zúčastniť – takže teraz súťaž dáva príležitosť najmä začínajúcim talentom. Z toho skoršieho obdobia pochádzajú napr. prvý slovenský sir Jaroslav Lupečka, sir Juraj Červenák, sir Rastislav Weber a lady Martina Pilcerová, medzi tých najmladších patrí napríklad lady Lívia Hlavačková.

Čitateľom pripomeňme, že v prípade poslednej menovanej ide o najnovšiu víťazku Ceny Fantázie. Čo podľa teba chýba slovenskej fantastike?

V porovnaní napríklad s Nemeckom máme fantastiky až-až. Ešte pred pár rokmi by som sa sťažovala, že slovenskí vydavatelia žánru neprajú, ale už aj tieto ľady sa pomaly lámu. Nedokážem posúdiť, či je to prirodzený vývoj alebo proste niekto stlačil kľučku, ale kto má dnes talent, vôľu a ochotu na sebe pracovať, tomu je otvorené. Prirodzene, predstava, že zavesím remeslo na klinec, kúpim si chalupu s internetom dakde pri jazere, odkiaľ budem každých 6 mesiacov zasielať nedočkavým vydavateľom svoje romány a zarobím si tak každý rok na nové auto a dovolenku v exotickej krajine, je, mierne povedané, utopická. Ale raz začas pivko, prípadne nejaký ten výlet do Tatier, to slovenské honoráre za román vykryjú. Kto dáva prednosť kvalitnejšiemu vínku a namiesto víkendu v Tatrách by šiel radšej na týždeň do Egypta, môže sa pokúsiť presadiť na českom trhu. Takže čo chýba slovenskej fantastike, a slovenskej kultúre všeobecne, si ľahko domyslíš...

Myslím, že správny autor či umelec si svoje diela cení a je na ne patrične hrdý. Skromnosť typu „mám ich rád všetky rovnako“, „ani ich nečítam“ a podobne, je podľa mňa iba klišé. Určite máš niektorú svoju postavu, knihu či príbeh trošičku radšej ako ostatné...

Je normálne, že má človek najradšej (a niekedy najneradšej) to, čo práve dopísal. Ešte mu to rezonuje hlave so všetkými logickými a časovými postupnosťami, celý ten príbeh s emocionalitou a zmyslovosťou, čo do neho napchal; zatiaľ čo k starším dielam sa autor už stavia kritickejšie, vie viac s nadhľadom prehodnotiť svoje chyby a nedostatky.

Je fakt, že na mnohé "staré veci" zabúdam a pokiaľ sa dychtivý fanúšik na besede vytasí s otázkou na nejakú podrobnosť, často bývam zaskočená, odkiaľ to zobral. Ale ak som si niečo napísala pre čistú radosť, tak to boli Miešanci 3 – Bremeno. To je kniha, po ktorej, priznám sa, sama rada siahnem, keď som chorá alebo strašne unavená – dokáže ma odpútať od reálnych problémov a boľačiek aj teraz, ako čitateľa. Takže asi nebude prekvapením, keď priznám aj to, ktorú z mojich postáv mám najradšej... Uhádneš? Elleriga. Pretože je zo všetkých najautobiografickejší.

Vlastne to bolo iba nedávno, čo si sa vydala. Ako sa cítiš v koži pani Weberovej? Veľa treba behať po úradoch, keď žena mení priezvisko? Umelecké meno si ponecháš naďalej svoje rodné alebo plánuješ napríklad pri ďalšom románe jeho inú podobu?

S manželom sa poznáme už štrnásť či pätnásť rokov, istý čas pred svadbou sme spolu žili, takže k nejakej dramatickej zmene po sobáši nedošlo. Samozrejme, až na to behanie po úradoch. Zvažovali sme rôzne možnosti, ale z praktického hľadiska sme sa nakoniec po konzultácii s niektorými vydavateľmi rozhodli pre občianske meno a pre umelecké meno. Takže pani Weberová varí pánovi Weberovi a pracuje na Technickej univerzite, zatiaľ čo pani Pavelková publikuje a robí všetky tie veci okolo mediálneho cirkusu. Nebolo to ľahké rozhodnutie, najmä tie lietačky po úradoch boli neskutočné – veď uvidíš, koľko inštitúcií, zmlúv a kadečoho iného musí jedna zamestnaná, samostatná žena vybaviť a koľko podpisov zmeniť, keď raz príde aj na teba mráz.

Ako sa dá ľahko pochopiť aj z tvojho Mačacieho denníka, máš veľmi rada tieto chlpaté potvorky. Je to celoživotná láska? A čo psy? Hovorí sa, že väčšina ľudí prirodzene preferuje buď jedných alebo druhých... Čo ty na to?

Máme psa a tri mačky. Zrátané na váhu vysoko boduje pes, ale kým nemecký ovčiak má prístup do bytu zakázaný, mačky sa kedykoľvek pohodlne rozvaľujú hoc aj v spálni. Nedá sa im, potvorám, odolať. Asi preto, lebo vraj pes žije budúcnosťou, a tak je večný optimista, zatiaľ čo mačka žije prítomnosťou, teda ráta sa jej len to, čo je tu a teraz. Takže im poskytujeme toho "tu a teraz" čo najviac a najlepšie. Zažili sme s nimi, samozrejme, aj veľa trápenia. Sem-tam sa u nás objaví štvrtá či piata mačka, ktorá príde sama alebo ju niekto jednoducho prehodí cez plot, či ju zachránime z nejakej nebezpečnej situácie. Ako naposledy Bobka s pravým menom Tornádo Lu, ktorú niekto vyložil, respektíve skôr vyhodil na strechu reštaurácie neďaleko nášho domu, aby tam uhynula. Takýchto najdúchov odčervíme, odblšíme, nachováme, skonzultujeme s veterinárom a ponúkneme na adopciu – veď rozvešanie plagátikov po meste tak veľa nestojí. A chodíme prikrmovať a odčervovať aj kolóniu mačiek v našej záhradkárskej osade, i keď by sa im hodilo aj viac starostlivosti, najmä veterinárnej. Lenže čo, keď v našom vyše 50-tisícovom meste nie je ani kino, ani útulok pre zvieratá a o zvieracej polícii v našej kultúrne rozvinutej krajine ani nechyrovať...

Ja mám pocit, že táto krajina je kultúrne rozvinutá len v niektorých oblastiach... myslím kultúry. Otázka na rozlúčku: Ako vyzerá príjemne strávený večer podľa Saši Pavelkovej?

Ooo, to je háklivá otázka. Záleží na podmienkach...

Príjemný večer znamená sadnúť si s nohami vyloženými na balkónové zábradlie, s plechovkou piva v jednej ruke a slanými orieškami v druhej, a počúvať, ako more pod hotelom postupne odhrýza z opustenej kamenistej pláže nejakého gréckeho ostrova. Ale tohto sa mi dostáva len pár dní do roka.

Príjemný večer znamená raz začas sa stretnúť s priateľmi, ktorých sme dlho nevideli, dať si pizzu alebo grilované koleno a rozprávať sa s nimi a prípadne mlčať na tú istú tému. Toho sa mi dostáva tiež párkrát do roka.
A nakoniec taký večerný čajík v tichej obývačke, s dobrou knižkou, keď si nás mačky prerozdelia a skrútia sa nám do klbka na kolenách, spokojne pradú, a tak nám dávajú najavo, že aspoň v tejto chvíli je všetko na celom svete v úplnom poriadku. Tak to mám úplne najradšej.

Najčítanejšie na SME Kultúra

Inzercia - Tlačové správy

  1. 5 prekvapivých vecí, ktoré menia náš svet a ani o tom nevieme
  2. Kedy sa vám jazda na LPG oplatí, ako servisovať a kde netankovať
  3. Darčeky sa dajú tento rok kúpiť výhodnejšie
  4. Obyčajné dáta sa dokážu premeniť na neobyčajné veci
  5. Nestarnú, ale dozrievajú
  6. Vykurujete plynom? Využite špeciálnu ponuku od ZSE
  7. VIVO! prišlo do Bratislavy
  8. TOP pätnásť miest v Spojených arabských emirátoch
  9. 7 dôvodov, prečo spoznať prírodnú kozmetiku od rodinnej firmy
  10. 5 najúčinnejších tipov, ako sa zbaviť bolesti hlavy
  1. Darčeky sa dajú tento rok kúpiť výhodnejšie
  2. 5 prekvapivých vecí, ktoré menia náš svet a ani o tom nevieme
  3. Raj prírodného snehu Aflenzer Bürgeralm v regióne HOCHsteiermark
  4. Na rozvoj turizmu v Košickom kraji je pripravených 840-tisíc eur
  5. Obyčajné dáta sa dokážu premeniť na neobyčajné veci
  6. Nestarnú, ale dozrievajú
  7. Vykurujete plynom? Využite špeciálnu ponuku od ZSE
  8. Ako prejsť na novú Ekasu jednoducho a s nulovými investíciami?
  9. Polus City Center je oddnes VIVO! Bratislava s viac obchodmi
  10. TOP pätnásť miest v Spojených arabských emirátoch
  1. 5 najúčinnejších tipov, ako sa zbaviť bolesti hlavy 13 225
  2. Príbehy z raketovej základne, ktoré ste nikdy nemali počuť 11 276
  3. TOP pätnásť miest v Spojených arabských emirátoch 9 328
  4. Pre prácu v banke sú nevyhnutné tri schopnosti. Máte ich? 9 155
  5. Nový Volkswagen Golf a jeho 7 zásadných noviniek 6 939
  6. Bývať v novom sa dá aj bez hypotéky (a založenia nehnuteľnosti) 6 133
  7. Máte cukrovku? Zhoršenie zraku rozhodne nepodceňujte 4 731
  8. Kedy sa vám jazda na LPG oplatí, ako servisovať a kde netankovať 4 711
  9. Limitovaná ponuka: balík SME.sk + DIGI GO so zľavou až 52 % 4 644
  10. Vykurujete plynom? Využite špeciálnu ponuku od ZSE 4 273

Hlavné správy zo Sme.sk

Obžaloba Threemu o vražde nespomína, môže to byť taktika

Obhajcovia budú komunikáciu ďalej spochybňovať.

Niekoľko zväzkov vyšetrovacieho spisu k vražde novinára Jána Kuciaka.
Dobré ráno

Dobré ráno: Kočner sa po vražde Kuciaka rehotal

Čo si písali Kočner a Zsuzsová v čase vrážd Kuciaka a Kušnírovej.

Podcast Dobré Ráno
Autorská strana Samuela Marca

Šokujúce: TA3 nie je spravodajská televízia (píše Samo Marec)

"Poznáte ich po TA3," povedal by Matúš.

Predseda novovzniknutej politickej strany Dobrá voľba Tomáš Drucker (v popredí) počas tlačovej besedy.
Nová Škoda Octavia

Neprehliadnite tiež

Film Ostrým nožom ocenili na festivale Cottbus v Nemecku

Film získal špeciálnu cenu za najlepšiu réžiu.

Herec Roman Luknár (vľavo) a režisér Teodor Kuhn (vpravo) počas nakrúcania filmu Ostrým nožom
John Demjanjuk v dokumentárnej sérii The Devil Next Door.
Režisér Roman Polanski.

Ocenenie Dosky 2019 ovládla inscenácia Moral Insanity

Predstavenie a jeho tvorcovia zo šiestich nominácií získali až päť Dosiek.

Peter Brajerčík.