Ladislav Chudík: Z môjho najväčšieho pohanenia sa stal najväčší úspech

Zanedbali sme televízne pondelky, film. Zanedbali sme situáciu tým, že sme stále hľadali niekoho, kto by dotoval umenie a čas plynul, tvrdí herec Ladislav Chudík.

Je ikonou slovenského hereckého prostredia. Pri hodnotení svojej práce neuniká pred kritikou, ktorú počúva veľmi citlivo a vracia sa ku nej aj po rokoch. Kapitán Dabač alias Ladislav Chudík v exkluzívnom rozhovore pre TASR hovorí o svojich hereckých začiatkoch, skúsenostiach a tiež porovnáva slovenské a české divadlo i film.

-Môžeme vás ešte niekedy vidieť v Tančiarni?-

Ak dožijem, tak mám 31. decembra hrať Tančiareň zase. Neviem, čo sa medzitým stane. Možno pôjdem, možno nie. Našťastie, pán režisér ma sám zaskakuje a odohral zo 174 predstavení od roku 2005, keď sa mi začal komplikovať zdravotný stav, už 35. Ležal som 42 dní, operovali ma a horko-ťažko sa z toho dostávam.

-Vaše silvestrovské vystúpenie v Tančiarni bude určite výnimočné...-

Neviem, ako to dokážem. Kedysi dávno som na Silvestra hral Zlatých chlapcov, čo bolo také zvláštne predstavenie. Inak som nezvykol hrávať veselohry, ktoré sa uvádzali na Silvestra. Tančiareň síce nie je veselohra, ale má taký živý ohlas, takže je to správne zaradené aj na Silvestra. Po skončení by som poprosil publikum, aby stíchlo, jednak budem aj dosť zničený, v predstavení sa nachodím ako kelner. Rád by som tiež zaželal divákom všetko najlepšie a pritom by som sa aj pochválil, že uplynie 65 rokov odvtedy, ako som podpísal zmluvu so Slovenským národným divadlom (SND). Je to vlastne moje skoro jubilejné predstavenie, lebo je to tesne medzi starým a novým rokom.

-S Tančiarňou ste mali úspech aj v zahraničí. Ako vlastne toto predstavenie vzniklo?-

Mali sme štyri alebo päť predstavení vo Francúzsku. Pochvaľovali si a popísali, že mali ten pocit, že sa to zrodilo u nich. Fero Zvarík, už je nebohý, hovoril: "Laco toto bude druhé Na skle maľované." To predstavenie sa rodilo postupne. Maťo Huba zapisoval každý deň zmeny, my starí sme tomu veľmi drukovali, ja som si to prial, že tam budem ako také dekórum, ale on mi vystaval celú postavu kelnera. Všade, kde sme boli, či v Poľsku, Maďarsku, Česku, tak nás dobre hodnotili.

-Akých bolo tých 65 rokov? Hrávali ste s osobnosťami rôznych generácií slovenského divadla, s Karolom Zacharom, Mikulášom Hubom...-

Tých osobností je veľmi veľa, ale máte pravdu, zachytil som tých, ktorých ste spomenuli - Huba, Záborský, Zvarík, Chudík, Valach, Machata a ďalší, tvorili akúsi prvú tzv. kompletnú hereckú generáciu - to je také moje videnie. Prvý raz sme boli schopní robiť veľký svetový repertoár.

-Aké boli vaše začiatky?-

Nastupoval som ako čerstvý maturant. Z Kremnice som prišiel v roku 1943. Otec ma odhováral od herectva, lenže oni ma volali. Vtedajší dramaturg Ján Jamnický si ma vyskúšal a navrhol, aby som nastúpil. Bolo to v roku 1944. Nie ako elév, ale ako hospitant, teda človek, ktorý môže byť pozvaný na predstavenia. Potom som takpovediac odskočil, a tým som si skomplikoval život v akomsi "triedení".

-Vy ste sa ale potom osamostatnili v druhom súbore...-

Na Novej scéne Národného divadla (ND). Veľmi často sa chybne uvádza, že som sa vrátil po piatich rokoch do ND. Treba to správne uvádzať - my sme boli na Novej scéne ND, ale stále sme boli súčasťou ND. Dokonca boli aj takí, čo nás ohovárali, že skončíme, že nič nedokážeme. Nebola to celkom pravda, ale zhodou životných okolností sme sa vrátili do Činohry, vytvorili sme veľký herecký súbor, pretože sa pripravovalo otvorenie Činohry. Nová scéna osirotela, narastali problémy. My sme boli v podstate kompletný súbor a boli tam aj takí herci ako je Gregor, Dibarbora, Filčík. Dokonca 30. novembra 1946 som otváral Novú scénu. Dostal som hlavnú rolu v Skrotení zlej ženy.

-Spomenuli ste váš nástup do SND. Môžete to zhodnotiť? Čo to dá hercovi, keď si "pričuchne" k divadlu na viacerých scénach? Predtým bol taký, akoby úzus, že absolvent herectva išiel na skusy po viacerých divadlách, získaval tak rôzne pohľady na divadlo, a až potom si našiel svoju domovskú scénu...-

Tí, ktorí boli z Vysokej školy múzických umení (VŠMU), hrali, aby sa "ostrieľali" rôzne. Napríklad Kráľovičová v nitrianskom divadle, Machata v martinskom. Mňa tiež chceli poslať do Martina. Bagar mi hovorí: "Čo tu chcete hrať? Aké postavy? Tu som ja, Budský, Huba, Záborský. Na koľkom mieste ste, čo tu budete? Choďte do Martina, tam budete hrať." Chodil som vtedy na filozofickú fakultu, mal som za sebou tri semestre, takže som sa nemohol hrnúť do Martina. Okrem toho som bol vtedy zaľúbený do slečny Černickej, s ktorou som hral, takže som mal aj takéto väzby, s ktorými som sa musel nejako vysporiadať.

-Dnes je konkurenčný boj o niečo tvrdší. Ak sa herec dostane do SND niečo to znamená, musí sa vypracovať...-

Dnes je krutý výber. Ten, kto sľubuje, že je momentálne hodný toho, aby bol členom veľkého súboru SND, toho treba okamžite pritiahnuť. Nie je tu čo overovať, ak si ho overili iní a osvedčil sa napríklad za štyri roky na škole a ukázal sa v dobrom svetle, keď pracoval pomocne v SND ako elév. V podstate ich majú už obkukaných a zhodnotených. Je tu však taký večný, akoby rozpor. Vytvorí sa akoby na jednej strane "šľachtictvo", v tých stálych divadlách a potom sú tie, ktoré si musia vypomáhať aj zájazdmi.

-Ako to v súčasnosti vyzerá so slovenským divadlom?-

Potrebujeme kontakt s divákom. Vyzerá to tak, že máme viac pracovníkov v divadle, hercov, výtvarníkov a podobne, a k tomu nemáme dostatok obecenstva. Sú tu len niektoré šlágre, ktoré vo veľkom u divákov bodujú. Toto sú veci, ktoré treba riešiť, veď nevieme napríklad, čo ešte urobí kríza... Ja som to od roku 1989 nazval čiernou dierou. Zanedbali sme televízne pondelky, film. Zanedbali sme situáciu tým, že sme stále hľadali niekoho, kto by dotoval umenie a čas plynul. Nechcem listovať dejinami, ale my sme mali v tom čase dosť veľké ťažkosti.

-O umelcoch sa hovorí, že vytvárajú svedomie národa. Aj vy ste to naznačili, že herec by nemal mať svojho diváka iba v divadle, ale malo by tu byť aj širšie spoločenské povedomie úlohy herca. Čím si to vysvetľujete, môže za dnešné reakcie ekonomická situácia alebo je za tým niečo viac, povedzme kríza hodnôt?-

Súčasná situácia nie je kritická, hoci kríza lieta nad nami. Ešte nepoznáme všetky jej dôsledky, lebo sa to vraj podľa odborníkov rozloží, a to nie na jednu sezónu, ale na niekoľko rokov. Viete nám asi v roku 1979-80 napísal Feldek takú satiru na hercov v tom zmysle, že beda národu, v ktorom robia politickú prácu herci. Neviem presne ten verš, ale fakt je jeden, že v každej situácii, či už 89. rok alebo dôsledky Mečiarovej vlády, keď nás odmietal Západ a my sme vstúpili do štrajku, tak nás dobre že nevešali. Chcem poprosiť mojich kolegov, aby sme boli statoční v našej práci, pretože my, pokiaľ sa dá, nemôžeme prehrávať, my by sme mali len získavať úspechy. Ale vzťah medzi obecenstvom a hercami je veľmi porušený.

-Prečo je to tak?-

Bohužiaľ prispel k tomu aj súčasný materializmus. Aj ja som dostal také listy, prepytujem, aby som si vybral na Hviezdoslavovom námestí strom, kde by som chcel visieť. Veľmi ťažko to nesiem, najmä v rodine, viete až sa čudujete koľko krutosti je v ľuďoch. Taká arogancia a je to v jednej vrstve tejto spoločnosti, ktorá sa vyrinie, keď dôjdeme k zložitým zlomovým situáciám aj v rámci politiky. My si len musíme dávať dobrý pozor, aby sme boli hodní označenia - herci, že slúžime a že plníme určité poslanie v národe. Teraz je také znehodnotené rozmýšľanie, ktoré sa obmedzuje iba na biznis. Ale morálka má hodnotu a stavia na nohy aj tých, ktorí divadlo potrebujú a milujú.

-Herectvo je také vrtkavé remeslo. Niekedy ste obdivovaný, niekedy zatracovaný. Čo vás drží pri tomto povolaní?-

Jednoducho neutekáme pred zodpovednosťou. Sme dokonca obrnení pred tým, aby nás podťali kritiky a nepriazeň. Máme povinnosť, aby sme to v sebe prekonávali a práve naopak, aby sme nevyvolávali tieto nálady. My máme túto prípravu ako súčasť hereckého vybavenia. Ono sa to nezdá, ale toto povolanie je práve v tomto ťažké. Ak začíname nejakú prácu, nejaký film, predstavenie, v podstate nevieme vyhodnotiť, čo z toho môže byť a čo zaručí úspech. Rodí sa to v kontakte s režisérom a ostatnými, aby sa vytvorili podmienky na vznik čo najpríťažlivejšej inscenácie pre divákov.

-Mohli by ste porovnať české a slovenské herectvo?-

Mám záznamy od českých kritikov, keď sme chodievali na výmenné predstavenia SND a Národného divadla Praha, no a tam nás upozorňovali na náš patetizmus, že nemáme odstup od témy. Hodnotili nás, že naše herectvo je také teatrálne. To sú však také bájky.

-Pre lepšie pochopenie by to chcelo nejaký príklad...-

Nedávno sa jeden filmový režisér, zámerne nepoviem meno, sťažoval, že nechceli herca z divadla, ale radšej ochotníka, lebo im vraj prekážala teatrálnosť. Ale keby takto rozmýšľal Paľo Bielik, tak nemôže nakrútiť Vlčie diery. Jednoducho by nemal hercov. Dibarbora, Chudík, Budský, Huba všetko divadelní herci. Keby tomu veril Paľo Bielik, nenakrúti Vlčie diery ani so mnou kapitána Dabača... To sú iba také výhovorky.

-Možno je v Česku lepšia situácia preto, že tam žije viac ľudí a tým pádom je viac potenciálnych divákov...-

Nie len preto, je tam aj vyššia úroveň záujmu o kultúru. Čítal som, že u nás sa to tiež mení. Nejde o to, pomôcť nejakými peniazmi, ale stať sa mecenášmi. Ak to takto pôjde ďalej, u nás ani o 100 rokov nenájdeme mecenáša, ktorý by bol ochotný garantovať veľké projekty, dajme tomu filmové. A ak v tom nebude pomáhať štát, nebudú granty, zoberte si, veď aj tá 15-ročná pauza v televízii... Keby nebolo Takí sme boli, čo je vlastne nakrútená žaloba na televíziu, čo všetko sa urobilo v minulosti...

-Ako by ste teda zhodnotili roky strávené v divadle?-

Teraz urobím také úprimné priznanie. Ja som si pokazil svoju hereckú dráhu tým, že som podľahol naliehaniu okolia, dokonca zvláštnym spôsobom. Bol som nestraník a prišli za mnou v 60. rokoch s tým, že by som mohol byť šéfom Činohry. A predstavte si, ich návrh schválili a vtedy som prerušil kontakt s filmom. Učil som na VŠMU, šéfoval som a hral. Odmietol som jednu úlohu vo filme Jiřího Weissa, potom ešte Karla Kachyňu, a tým som stratil kontakt. Na viac ako tri roky som si odhodil možnosť stúpať po rebríčku možností. Sám som si to pokazil. No najkrajšia je pointa. Po tri a pol roku sa celý súbor vzbúril proti mne, aby ma zhodili, lebo neboli ochotní znášať spôsob, ktorým som na nich apeloval a čo som od nich vyžadoval. Neviem, či to bol väčší zisk pre divadlo, ale pre mňa osobne to bola hanba, že ma moji herci odvolali z postavenia.

-Môžete porovnať vaše skúsenosti z hereckých rolí v divadle a vo filme?-

Zase musím spomenúť Paľa Bielika, mne takéto typy vyhovujú, tzv. self-made man. Sú také slovenské zázraky ako bol napríklad Jozef Króner, Ctibor Filčík a podobne. No a my sme sa učili od nich. Keď som išiel robiť Vlčie diery, tak som počúval kameramana Karola Kršku a pritom som robil.

-Potom vás Bielik ešte obsadil...-

Po Vlčích dierach ma ešte obsadil do postavy kapitána Dabača, napriek tomu, že Jozef Budský protestoval proti tomu v divadle, že ja na postavu individualistu a pritom dravého nemám. Bielik mi povedal: "Čo robíš, ty nechceš hrať Dabača, čo vie Budský o tebe? Ja viem." No a hral som. Viete, vtedy sa nielen herci pripravovali na to, že ma stiahnu, ale boli tu aj kritici, ktorí si na mňa vždy posvietili už vtedy, keď sme po páde, dokonca v európskej premiére uviedli Artura Millera, čo bola "čerstvá hra", ktorú sme hrali skôr ako v Česku. Diváci to prijali, ale kritika bola rozporuplná a ja som chcel odísť z divadla, ak by to tak malo pokračovať. Potom sme predstavenie korunovali 100 reprízami u nás a v Česku to malo tiež obrovský úspech, takže nás v podstate rehabilitovali českí kritici, lebo českí diváci vás majú radi a nekriticky niekedy fandia. Vlastní kritici nás chceli potopiť. Vtedy bola zákerná doba a v mojom živote to dopadlo tak, že z môjho najväčšieho pohanenia sa stal môj najväčší úspech.