Slovinská spisovateľka Meta Kušar nenašľapuje na „míny androcentrizmu“, ale si hľadá vlastný (nie mužmi diktovaný) spôsob zápisu. To všetko bez toho, aby rapkala feministické frázy.
Je feministická v neskreslenom zmysle tohto slova: nepredkladá nám superhrdinky a antihrdinov ani nestavia svoj motivický inventár a poetiku na zjednodušenom negovaní „mužského“ elementu. Zato vedome odráža svoju rodovosť, nazerá na javy a život z perspektívy ženy, kriticky poukazuje na budovanie kultúry „po meči“; pri súčasnom reflektovaní potreby ženského rodopisu a iného zosieťovania civilizácie.
Simultánny spôsob autorkinho uvažovania a metaforiky nás vyruší z lineárneho spôsobu premýšľania a vnímania a odkáže nás na skutočné, lebo komplikovanejšie, paralelne prebiehajúce významové a poetické osi. Nie náhodou autorka píše: „Božia čiara nie je nikdy rovná.“
Kušar pri budovaní svojej „antibabylonskej“ veže načiera do filozofie a náboženstiev, ktoré jej výpoveď vystužujú bez toho, aby samoúčelne odkazovali na seba. Makrosvet histórie a kultúry sa u nej prirodzene prepája s mikrosvetom jej „života a kuchyne“. Deje sa tak na tematickej rovine, keď sa konotácie motívov, ktoré sú od seba bežne vzdialené, vďaka autorkinmu talentu prepoja a prekvapivo zažiaria a vydajú zmysel: „Na precedenom mlieku sa nazbiera očakávanie. / Vidím, ako smotana triedi národy, / hoci snívajú. / Len nad oddanými miestami sa rozprestrie silný duch.“
Kušar je úspešná aj vo vynachádzaní svojského spôsobu zápisu. V duchu postštrukturalizmu sa pokúša naštrbiť „symbolický“ jazyk zvnútra, resp. preorganizovať ho na iný spôsob. Jej výpoveď je potom ťažšie uchopiteľná a komplikovaná, nie však uzavretá a samoúčelne bujará. Autorka totiž dokáže nielen prepojiť motívy, ktoré sú zdanlivo nezlučiteľné, ale aj využiť napätie, ktoré tým vznikne, na novú, inú energiu, ktorou potom zásobuje i básnický jazyk.
Autorka zachádza do „semiotických“ vrstiev jazyka a vynáša odtiaľ poéziu, ktorá si vyžaduje sústredené a opakované čítanie – vtedy sa naoko rozhádzané básne uložia, jednotlivé ich významové a poetologické vrstvy do seba zapadnú, aj napriek tomu, že: „Ťažké je do seba uložiť zvonice a kopce, / ohniská, proroctvá, zlato, vytvarovanú esenciu domácich / vrchov.“
Táto autorka totiž dokáže narábať s jazykom, ktorý máme k dispozícii všetci, inak ako my, a predsa zrozumiteľne.
Recenzia/kniha
Meta Kušar: Ľubľana.
Ars Poetica. Bratislava 2008. Preložila Stanislava Chrobáková Repar.
Autor: Derek Rebro (Autor je literárny kritik)